Ruský hračkár z nekropoly, ktorý si so svojimi „bábikami“ robil čajové posedenia. Toto je zvrátený príbeh Anatolija Moskvina

Noc v Nižnom Novgorode býva mrazivá, no v byte na Leninovom bulvári číslo 42 bolo v novembri roku 2011 dusno. Susedia si roky zvykali na sladkastý, hnilobný pach, ktorý sa šíril z tretieho poschodia. Verili vysvetleniu, že tamojší nájomník, geniálny historik Anatolij Moskvin, skrátka len nevetrá svoje tisícky kníh. Azda medzi nimi mal aj knihy v obaloch z ľudskej kože?

Keď napokon špeciálne jednotky vtrhli do bytu, aby zaistili dôkazy o znesväcovaní hrobov, zastal im rozum. V šere obývačky sedelo dvadsaťdeväť postáv. Niektoré na pohovke, iné na policiach. Mali na sebe čipkované šaty a na tvárach voskové masky. Keď sa jeden z policajtov dotkol ramena „bábiky“, z útrob jej hrude sa ozval mechanický hlas. „Ahoj, ocko,“ rozoznelo sa po byte a v priestore nastala atmosféra ako vo filme Resident Evil.

Brilantná myseľ v tieni nekropoly

Anatolij Moskvin nebol prototypom kriminálnika z okraja spoločnosti. Práve naopak. V Nižnom Novgorode bol celebritou akademickej obce. Bol to vysoko vzdelaný filológ, absolvent prestížnej Kazaňskej univerzity, historik a novinár.

Ovládal trinásť jazykov, bol popredným odborníkom na keltskú históriu a jeho odborné články o histórii miestnych cintorínov – nekropolistike – boli považované za prelomové. Kolegovia ho opisovali ako „podivného génia“, muža, ktorý spal na lavičkách na cintorínoch a pil vodu z kaluží, len aby bol bližšie k objektu svojho výskumu. Počas svojho života navštívil viac ako 750 cintorínov v regióne, pričom o každom si viedol detailné záznamy.

Jeho posadnutosť smrťou sa zrodila v roku 1979. Ako dvanásťročného ho na pohrebe spolužiačky Natálie prinútili k bizarnému aktu: musel pobozkať jej mŕtvu tvár. Moskvin neskôr opísal, že v tej chvíli cítil, ako sa ich duše prepojili. Od toho dňa nechodil do kina ani do parku. Chodil na cintoríny. Tvrdil, že mŕtve deti k nemu hovoria, prosia ho o pomoc a sťažujú sa na chlad a osamelosť v tmavej zemi.

Moskvin a jeho logistika hrôzy

V rokoch 2005 až 2011 Moskvin zintenzívnil svoju činnosť, ktorú maskoval ako vedecký výskum. Mal presné mapy a zoznamy pochovaných detí. Keď si vybral obeť – vždy dievča vo veku od troch do pätnásť rokov – počkal na tmu. Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že Moskvin počas svojich výprav exhumoval viac ako 150 hrobov, no nie všetky telá si ponechal. Do svojho bytu na Leninovom bulvári si odniesol tie, ktoré považoval za „najkomunikatívnejšie“.

Proces exhumácie vykonával ručne, často s použitím obyčajnej lopaty a plastových tašiek. Telá, ktoré boli v rôznych štádiách rozkladu, balil do igelitu a na chrbte alebo v nákupných vozíkoch ich prenášal cez celé mesto do bytu, v ktorom žil so svojimi rodičmi.

Rodičia, obaja v pokročilom veku, o synovej aktivite netušili. Anatolij im tvrdil, že postavy v jeho izbe sú starožitné bábiky, ktoré reštauruje pre zberateľov. Vzhľadom na jeho excentrickú povahu a vedecký status mu verili. Netušili, aké hrôzy, prirovnateľné ku gotickému hororu, sa odohrávali v ich byte.