Ryba ako hlavný chod štedrej večere nie je u nás starý zvyk. Na Slovensku nebolo rozvinuté rybnikárstvo a chov kaprov. Naše rieky síce boli bohaté na ryby, ale na našom území sa naplno udomácnila všeobecná konzumácia vyprážaného kapra až v období medzivojnovej Československej republiky.
V rozhovore pre agentúru SITA to povedala etnologička Marta Botiková z Katedry etnológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ryba sa do štedrovečernej pôstnej večere ľahko začlenila ako zrozumiteľný symbol kresťanstva.
Na Štedrý deň sa na našom území vždy jedávalo pôstne jedlo. Mäso sa podávalo až na prvý sviatok vianočný, čiže 25. decembra. Štedrovečerné menu tradične pozostávalo z kyslej polievky a múčneho jedla. Väčšinou to bola kapustová alebo šošovicová polievka, v oblasti Žitného ostrova sa jedávala rybacia polievka. Nasledovali múčne jedlá, napríklad opekance, pupáčky či bobáľky, ktoré v mnohých rodinách zostali späté s Vianocami dodnes.
Pred Štedrou večerou tradične povedal najstarší člen rodiny modlitbu, v sekulárnych rodinách vinš, potom nasledovali oblátky s medom a cesnakom. Med symbolizuje sladkosť života a všetko dobré, cesnak má zas odháňať všetko zlé, choroby či zlé sily. Matka, domáca pani či gazdiná, zvykla členom rodiny urobiť s medom aj krížik na čelo. Samotná oblátka symbolizuje sväteninu, hostiu, ale má zároveň aj širší význam – ako náš každodenný chlieb. V niektorých rodinách bolo zvykom prestrieť aj pre zosnulého člena rodiny.
Pri štedrej večeri nesmela chýbať hriata pálenka osladená medom, koláče a víno. Po večeri sa zvykli rozbíjať orechy a prekrajovať jabĺčko, čo súviselo s predpoveďami prosperity na ďalší rok. Na prvý sviatok sa tradične jedávalo najmä bravčové mäso alebo morka. Zatiaľ čo Vianoce sú tradične pokladané za rodinný sviatok a vždy sa zvykli sláviť v kruhu rodiny, novoročné chvíle ľudia strávili v širšej spoločnosti a zabávali sa.
Etnologička podotýka, že sviatky nie sú nemenné. Neustále sa vyvíjajú a menia, inak sa slávili na vidieku a inak v mestách. Pri vianočných sviatkoch sú mnohé obyčaje spojené s roľníctvom a jeho zdarom, hojnosťou úrody a prosperitou gazdovstva. „Je to aj sviatok, ktorý pripomína ľudské osudy, odchody. S tým súvisí napríklad hádzanie orechov do kúta, „dušičkám“, čo je zvyk, ktorý sa v niektorých domácnostiach zachoval až do dnešných čias,“ doplnila Botiková. V predvianočnom období zvykli dievčatá magickými praktikami skúmať, kam sa vydajú, alebo či sa vydaj podarí. Keď vetvičky zobrané na Barboru rozkvitli, znamenalo to, že sa sobáš podarí.
Zvyk zdobenia vianočného stromčeka pochádza z nemeckého protestantského prostredia. Cechové organizácie v Nemecku mali na svojich stretnutiach ozdobený stromček. K nám sa tento obyčaj dostával pomerne pomaly, a to cez šľachtické prostredie.
„O zrejme prvom výskyte vianočného stromčeka na našom území vieme celkom presne, a to z výdavkových kníh detskej opatrovne v Trnave z polovice 19. storočia, kde si správca zapísal výdavok na vianočný stromček – jedličku, ktorou potešil deti,“ povedala Botiková. Zelený stromček v domácnosti symbolizuje zdravie, sviežosť, nádej. Sedliacke prostredie poznalo už skôr vianočné vence, ozdoby zo slamy, pričom ich zlatá farba bola symbolom prosperity.
Protestantizmus na rozdiel od katolíckeho náboženstva neoslavuje svätcov, preto mu nebola ani blízka myšlienka, že by darčeky prinášal svätý Mikuláš. „Práve z tohto kontextu pochádza myšlienka, že darčeky prináša so sebou novonarodený Ježiško,“ povedala Botiková.
Vianoce boli vždy pokladané za obdobie hojnosti a nič na tom nezmenil ani komunizmus. Firmy ako Figaro Trnava či Stollwerck Bratislava mali najväčšiu výrobu a tržby práve na Vianoce. „Dokonca aj v časoch štátneho socializmu boli cez Vianoce v obchodoch aj švajčiarske syry či južné ovocie. Ukazuje sa, že ani tento režim nemohol zmietnuť zo stola potrebu oslavy sviatkov v pocite hojnosti, bez ohľadu na ich názov – sviatky rodiny, sviatky zimy alebo Vianoce,“ poukázala etnologička.
V medzivojnovom a povojnovom období boli darčeky pod stromčekom skromné. Zväčša to boli veci, ktoré ľudia potrebovali, ako napríklad oblečenie či topánky. S rozvojom spotrebného priemyslu a zlepšujúcou sa ekonomickou situáciou obyvateľstva v priebehu 20. storočia pribúdali aj darčeky. Vianočné obdarovanie sa sústredilo hlavne na deti, na ktoré čakali pod stromčekom hračky či sladkosti. Darčeky nebolo zvykom baliť do špeciálneho papiera, každý hneď po stromčekom videl, čo dostal.
