Nasledujúce príbehy sa dajú len veľmi ťažko pochopiť v prípade, že sedíte v pohodlí domova, na pohodlnom gauči, pred sebou máte hromadu jedla a ponuku od Netflixu. Rozpovieme vám príbehy, ktoré sa zapísali do dejín ako tie najkrutejšie skúsenosti jednotlivca alebo skupiny so situáciou, keď sa jediným poslaním stalo prežiť.
Uvažujte. Dokázali by sme prežiť mimo civilizáciu? Bez zásob jedla a vody? Vo svojich myšlienkach si klamlivo namýšľate, že niektoré veci sú za čiarou a nikdy by ste ich neurobili. Ale to je omyl. Ak ide o život, je človek schopný naozaj všetkého.
Lekár, ktorý musel sám na sebe vykonať operáciu. Žena pochovaná zaživa sa vyslobodila s pomocou prsteňa. Muž si dokázal odrezať vlastnú ruku a ďalšia žena dokonca prežila odťatie rúk a vyhľadala pomoc. Dokázali by ste zabiť a zjesť svojho psa, ktorý vám predtým zachránil život? Tieto príbehy rozhodne nie sú zo skupiny tých ľahkých. Miestami to bude surové čítanie, a preto by mali všetky citlivejšie povahy zvážiť pokračovanie.
Leonid Rogozov vyoperoval sám sebe slepé črevo… v Antarktíde
Stalo sa to na ročnej misii v Antarktíde v roku 1961. 27-ročný Leonid Rogozov bol jediným lekárom v tíme 12-tich ľudí. Bol dokonca chirurgom. Ak niekto potreboval lekársku pomoc, on bol jediný človek, ktorý ju mohol poskytnúť.
Rogozov začal pociťovať nevoľnosť a slabosť. Bežná liečba nebola úspešná. Ale keď sa to celé vystupňovalo do bolesti v pravej časti brucha, vedel, že tu končí všetka sranda. Nakoľko bol chirurg, vedel si urobiť vlastnú diagnostiku – zápal slepého čreva.
Rogozov si tak sám diagnostikoval akútnu apendicitídu. Bolo potrebné odstrániť jeho slepé črevo – čo možno najskôr. Keďže nikto z posádky nebol ani trochu vyškolený na vykonanie takejto operácie, Rogozov sa rozhodol vykonať operáciu sám.
Dôkladne sa pripravil a inštruoval dvoch svojich kolegov o tom, čo robiť, ak omdlie (vpichnúť mu adrenalín). Do brušnej steny si aplikoval lokálne anestetikum. Urobil rez skalpelom a dostal sa k svojim orgánom. Bolesť sa nedostavila, a tak mohol pokračovať.
Na lokálne znecitlivenie použil injekciu s novokaínom a po prvej dávke sa automaticky prepol do režimu, keď bolesť nevnímal.
Po dvojhodinovom chirurgickom zákroku bol Rogozov nakoniec úspešný. Odstránil si vlastné slepé črevo, zašil ranu a nakoniec sa plne zotavil. Už po dvoch týždňoch sa vrátil do normálneho života.
Aron Ralston si po 127 hodinách odrezal ruku tupým nožom
Aron Ralston mal 27 rokov, keď v roku 2003 sám liezol na skaly v Utahu. Prechádzal úzkymi kaňonmi, keď nad ním spadol balvan a pritlačil mu pravú ruku. Tento balvan ho ukotvil na mieste bez možnosti záchrany.
Ralston si so sebou niesol iba liter vody a žiadny mobilný telefón. A, samozrejme, nikomu nepovedal, kam ide. Takže bol uväznený sám a jeho možnosti záchrany sa blížili nule.
Uvedomil si, že jedno riešenie tu je. Ak by si odrezal ruku tupým nožom zo svojej multifunkčnej súpravy, mohol by sa dostať von. A tak začal s prácou na amputácii vlastnej ruky. Ralston si s hrôzou uvedomil, že nôž nikdy nedokáže prerezať kosť. Musel použiť hrubú silu, aby si ruku vypáčil a doslova zlomil. Potom mohol dokončiť prerezanie zvyškov mäkkých tkanív. Viete si predstaviť tú bolesť? Úprimne vám povieme, že asi ťažko.
Bol ale nakoniec úspešný a po tejto strašnej svojpomocnej amputácii sa mu podarilo utiecť. Jeho príbeh zachytáva film 127 hodín z roku 2010. V hlavnej úlohe sa predstavil James Franco.
Michelina Lewandowska bola zaživa pochovaná
V roku 2011 sa 27-ročná Michelina Lewandowska zobudila do úplnej tmy. Po rýchlom precitnutí si uvedomila, že ju pochovali zaživa.
Nedávno si prešla rozchodom so svojím snúbencom Marcinom Kasprzakom, a ten chcel mať ich trojročného syna vo svojej starostlivosti. Pri hádke Kasprzak použil na Lewandowskú paralyzér, potom ju zviazal a zabalil do krabice. Pochoval ju v plytkom hrobe v lese vo vidieckej časti Anglicka.
Lewandowska s pomocou zásnubného prsteňa prerezala povraz, ktorý ju zväzoval. Podarilo sa jej preraziť škatuľu aj zastaviť okoloidúceho motoristu. Byť pochovaný zaživa je nočná mora. V takej chvíli musí človek konať naozaj rozvážne, a hlavne neprepadať panickým záchvatom. Tie totiž uberajú kyslík, ktorý je ako vždy limitujúcim faktorom prežitia.
Juliane Koepcke si naliala benzín do rany zamorenej červami
Juliane Koepcke išla so svojou matkou navštíviť svojho otca na Vianoce v roku 1971. Jej rodičia boli renomovaní zoológovia a vychovali Juliane v dažďových pralesoch v Peru.
V osudný deň nastúpili do lietadla Lockheed L-188 Electra. 15 minút pred pristátím sa objavila mohutná búrka a lietadlo zasiahol blesk. V priebehu niekoľkých okamihov sa ocitla mimo lietadla (ktoré sa v podstate rozpadlo) a rútila sa k zemi. Stále bola pripútaná k sedadlu. A to jej zachránilo život.
Ako zázrakom prežila pád s ľahkými zraneniami. Okrem škaredej rany na ruke. Juliane od rodičov vedela o dažďovom pralese všetko. Vedela preto nájsť rieku a ísť po jej prúde. Brodila sa stredom rieky, pretože vedela, že plytké oblasti sú hrozbou v podobe piraní.
Putovala štyri dni a cestou jej ranu na ruke zamorili červy. Nebezpečne sa zavŕtali hlboko do jej podkožia. Bolesť to musela byť neznesiteľná. Nakoniec narazila na chatrč a v nej objavila nádobu s benzínom. Spomenula si, čo jej raz povedal otec – nalej do rany benzín!
Bolesť to podľa jej slov bola veľmi intenzívna. Červy sa pokúšali dostať hlbšie do rany a uniknúť pred benzínom. Z ruky si vytiahla asi 30 červov.
Nasledujúci deň sa zobudila na hlasy. Našla ju skupina peruánskych rybárov a po jedenástich dňoch ju priviedli späť do civilizácie.
Mauro Prosperi jedol netopiere a cmúľal vlhčené obrúsky
Jedným z najťažších behov na svete je Marathon of the Sands – šesťdňový maratón, ktorý sa tiahne cez Saharu v Maroku. Mauro Prosperi, 39-ročný taliansky policajt, sa rozhodol prihlásiť na preteky v roku 1994.
Pri behu sa Prosperi ocitol v piesočnej búrke. Bol dezorientovaný a zišiel z cesty. Keď sa piesok usadil, bol celkom stratený. Aby prežil, chytal a jedol netopiere, pil vlastný moč a vysal vlhkosť z vlhčených obrúskov, ktoré mal pri sebe.
V jednom momente sa Prosperi zmieroval s faktom, že ho nikdy nikto nenájde, a porezal si zápästia. Chcel spáchať samovraždu, ale kvôli intenzívnemu a suchému teplu sa krv v ranách rýchlo zrážala. Keď tento pokus prežil, dalo mu to ďalší impulz a ďalších deväť dní putoval púšťou, až napokon narazil na malú dedinu.
Prosperi precestoval mnoho kilometrov a jeho telo bolo v troskách. Schudol viac ako 35 kíl a jeho pečeň bola na pokraji úplného zlyhania, ale nakoniec prežil.
Potopenie lode Essex skončilo kanibalizmom
V 20. rokoch 19. storočia bol lov veľrýb veľkým biznisom. Globálnym centrom bol americký štát Massachusetts. V tom čase veľrybárske flotily decimovali populáciu vorvaňov v Atlantickom oceáne. To znamenalo, že veľrybárske spoločnosti sa museli vydať na veľmi ďaleké plavby, aby ulovili veľryby.
Pre loď Essex to znamenalo dvaapolročnú veľrybársku výpravu do južného Pacifiku. Rybári zbadali skupinu vorvaňov. Skočili do malých plavidiel a z nich veľryby harpúnovali. Potom sa ale stalo niečo, čo inšpirovalo vznik legendy menom Moby Dick.
Doslova gigantický vorvaň sa oddelil od svojej skupiny a plnou rýchlosťou vrazil do lode. Tá sa potopila. V malých veľrybárskych člnoch zostalo 20 preživších bez zásob jedla a vody.
Netrvalo to dlho a muži sa uchýlili ku kanibalizmu. Nie je jasné, či pojedali telá svojich kolegov, ktorí zomreli na následky hladu a dehydratácie, alebo ich aj aktívne zabíjali.
Keď boli po mesiacoch konečne zachránení, zostalo len osem preživších. Viac ako polovica námorníkov poslúžila ako potrava.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
