Donnerova výprava sa uchýlila ku kanibalizmu, aby prežila krutú zimu
Donnerova skupina (výprava) sa vydala na cestu 12. mája 1846. 20 vozov s celkovo 81 ľuďmi vrátane mnohých detí opustilo mestečko Independence (štát Missouri). Bolo to riskantné rozhodnutie, pretože sa vždy odporúčalo odísť do polovice apríla, aby ste sa dostali cez hory skôr, ako začne padať prvý sneh.
Skutočná katastrofa nastala, keď sa výprava rozhodla dôverovať podvodníkovi menom Lansford Hastings. Ten povedal, že jeho skratka cez Salt Lake im ušetrí čas. Ukázalo sa, že cez túto „skratku“ nikdy neprešli vozy a bolo takmer nemožné trasu zdolať. V dôsledku toho sa cesta pretiahla o jeden celý mesiac.
Celá výprava dorazila do pohoria Sierra Nevada len deň po prvej snehovej búrke a bola nútená prezimovať v chatrčiach neďaleko jazera Truckee.
Pätnásť najschopnejších členov skupiny odišlo, aby sa pokúsili nájsť pomoc. Čoskoro niekoľko z nich zomrelo a ostatní sa uchýlili ku kanibalizmu, aby prežili. Po mesačnom putovaní ostalo iba sedem členov skupiny. Tí našli pomoc, ale trvalo viac ako dva mesiace, pokiaľ bol zachránený aj zvyšok celej výpravy.
Celkovo zahynulo 36 členov Donnerovej výpravy.
Pes ho zachránil pred medveďom. On musel zabiť psa, aby prežil
Marco Lavoie zažil na svojej dvojmesačnej kanoistickej výprave v roku 2013 nočnú moru každého milovníka psov.
Lavoie si založil tábor v severozápadnom Quebecu. Jeho tábor napadol medveď, ktorý vyplienil jeho zásoby jedla a zničil vybavenie. Ale skôr, ako medveď mohol napadnúť aj Marca, jeho nemecký ovčiak ho odohnal.
Ostal ale sám a bez zásob jedla. Jeho situácia sa zhoršovala každým okamihom. V tejto chladnej oblasti je málo vegetácie vhodnej na konzumáciu, takže Lavoie musel urobiť strašné rozhodnutie. Zabiť a zjesť svojho psa.
V okamihu, keď ho našli záchranári, bol nezvestný viac ako tri mesiace. Už niekoľko dní bol bez jedla, trpel podchladením a stratil polovicu svojej telesnej hmotnosti.
Uruguajský rugbyový tím
Tento príbeh pozná celý svet aj vďaka dvom filmovým spracovaniam. 13. októbra 1972 skupina uruguajských hráčov rugby letela na turnaj v Čile. Keď leteli ponad Andy, uvidela zrazu posádka pred sebou horskú stenu. Ukázalo sa, že piloti začali zostup na letisko príliš skoro a lietadlo sa tak zrazilo s horou.
Zo 45 ľudí na palube prežilo haváriu 29. V mrazivých teplotách použili trosky lietadla ako úkryt. Na 18. deň po havárii zasypala lietadlo lavína a zabila ďalších osem ľudí.
Po nájdení rádia a zistení, že záchranná akcia bola odvolaná, sa dvaja členovia tímu rozhodli vydať do divočiny a pokúsiť sa nájsť pomoc. Podvyživená a slabá dvojica prekonala vrcholky a snažila sa nájsť pomoc. Blúdili a napokon narazili na rieku. Celé dni sledovali rieku, až na druhej strane brehu uvideli muža. V tomto okamihu to už bolo viac ako dva mesiace, čo sa ich lietadlo zrútilo.
Obaja boli vypočutí čilskými úradmi. Záchranné zložky boli schopné presne určiť, kde sa nachádzajú trosky lietadla a zostávajúci preživší. V pozadí celého príbehu je, samozrejme, nosným bodom kanibalizmus. Bez pojedania mŕtvych tiel svojich spoluhráčov by stroskotanci nedokázali prežiť.
Žena musela opustiť dve zo svojich detí, aby ostatné mohli prežiť
V roku 1958 bola inuitka menom Kikkik postavená pred strašné rozhodnutie. Kanadská vláda práve informovala jej rodinu, že sa musia presťahovať. Na dlhej ceste do nového miesta presídlenia ich ale zasiahla búrka. Kikkik, jej manžel, ich päť detí a jej nevlastný brat tak uviazli.
Nevlastný brat Kikkik zabil jej manžela a potom sa pokúsil zabiť Kikkik. Ona ho zabila v sebaobrane. Potom sa rozhodla, že sa musí pokúsiť dostať zo zovretia zimy. Vedela ale, že cestu so všetkými piatimi deťmi neprežije.
Panvicou vykopala akýsi snehový domček – provizórne iglu. Dve najmladšie deti zabalila do kože karibu (sob polárny) a pokračovala ďalej s trojicou svojich detí. V ten deň ju našlo policajné lietadlo. Informovala ich, že jej ďalšie dve deti sú pravdepodobne už mŕtve. Na druhý deň polícia našla obe deti, pričom jedno z nich zomrelo.
Kikkik bola obvinená z vraždy svojho nevlastného brata a dieťaťa. Sudca, pred ktorého bola predvedená, však svoj rozsudok veľmi zvážil. Vyslovil, že Kikkik je „ženou zo spoločnosti doby kamennej “ a pri vynesení rozsudku by sa mala zohľadniť okrem okolnosti aj jej kultúra. Na konci procesu bola Kikkik uznaná nevinnou vo všetkých bodoch obžaloby.
Útočník jej odrezal obe ruky
Mary Vincent mala iba 15 rokov, keď v roku 1978 utiekla zo svojho domu v Las Vegas. Na ceste do domu svojho starého otca v Kalifornii prijala ponuku na zvezenie od muža menom Lawrence Singleton. Nebola si vedomá žiadneho vážneho nebezpečenstva.
Singleton ju ale napadol a znásilnil. Potom jej oddelil obe predlaktia sekerou a hodil ju do kanála. Mary ale mala mimoriadne pevnú vôľu. Prešla niekoľko kilometrov až na cestu, kde našla pomoc. V súdnych dokumentoch bolo lekármi vysvetlené, ako musela Mary držať obe ruky vzpriamené a nad úrovňou srdca. To preto, aby nevykrvácala.
Po jej záchrane sa prípad dostal na celoštátne titulky. Ukázalo sa, že to bol štart prísnejších trestov za podobné zločiny v Kalifornii. Singleton totiž dostal za svoj ohavný zločin len 14 rokov väzenia. Odsedel si ale len osem.
Podobné príbehy sa stávajú možno častejšie, ako si myslíte. Predstavte si obdobie hladomoru v susednej Ukrajine v rokoch 1932-1933. V tomto období boli deti lovené, zabíjané a dokonca predávané ako potrava. Smutným aspektom je, že tomuto hladomoru sa, samozrejme, dalo predísť.
Tento článok si dovolíme zakončiť veľmi výstižným výrokom z úst lorda Camerona Dillingtona:
„Od anarchie nás delí 9 jedál.“
