Keď v roku 2022 ruské rakety zasiahli ukrajinské mestá, Fuminori Tsuchiko, 75-ročný Japonec, sa rozhodol, že nebude len nečinným svedkom. Neposlal peniaze, nečakal na pokyny organizácií – jednoducho sa zbalil a odišiel pomáhať. Dnes žije na Ukrajine, v Charkove, v zničenej štvrti Saltivka, kde vedie bezplatnú kaviareň pre stovky ľudí denne. Ako informuje web The New Voice of Ukraine, každý deň spolu s tímom ukrajinských dobrovoľníčok varí teplé jedlo pre 300 až 400 obyvateľov, ktorí prišli o domov, prácu či rodinu.
Saltivka, jedna z najviac zničených štvrtí Charkova, leží v ruinách po ruských útokoch. Napriek tomu tam Fumi zostal a zriadil kaviareň na trhovisku, kde si spravil základňu a denne ponúka jedlo i kúsok nádeje. O pár ulíc ďalej otvoril detskú knižnicu – farebný priestor plný kníh, hier a smiechu, kam prichádza viac než tristo detí učiť sa, čítať a zabúdať na vojnu.
Kto je Fuminori Tsuchiko?
Tsuchiko pochádza z Tokia, kde prežil väčšinu života ako úradník a neskôr manažér v obchodnej sieti. Po odchode do dôchodku sa rozhodol presťahovať do Poľska – krajiny lacnejšej a pokojnejšej než Japonsko. Plánoval prežiť posledné roky v pokoji, navštevovať pamätníky holokaustu a spoznávať históriu. Len pár mesiacov po jeho príchode do Poľska začala ruská invázia na Ukrajinu – a jeho život sa zmenil.
Vo varšavskej stanici videl tisíce utečencov – matky s deťmi, starcov, invalidov. „Muži tam neboli, lebo museli zostať bojovať,“ spomína. „Videl som strach, ktorý som dovtedy poznal len z dokumentov o vojne.“ Začal im nosiť jedlo a vodu. No keď sa dozvedel, že do Kyjeva vlakom pricestoval britský premiér Boris Johnson, rozhodol sa – ak môže on, môžem aj ja.
V Kyjeve sa pripojil k teritoriálnej obrane ako zdravotník. Na starostlivosť o zranených vojakov bol pristarý. To mu však nebránilo učiť sa všetkému, čo sa okolo neho dialo. Po boku ukrajinských a zahraničných dobrovoľníkov sa naučil, že odvaha neznamená len bojovať – znamená nevzdať sa ľudskosti, aj keď sa svet mení na bojisko.
Moderný samuraj v centre ozbrojeného konfliktu
Keď sa dopočul, že v charkovskom metre žije niekoľko stoviek utečencov bez pomoci, rozhodol sa konať. Hľadal ich celé dni – až napokon našiel skupinu dvesto ľudí, ktorí žili v tme, v zime a s jedlom len raz denne. „Deti spali na schodoch, dospelí plakali od hladu,“ opisuje. Odvtedy sa rozhodol, že nikdy nenechá nikoho hladného.
Jeho filozofia je jednoduchá: konať okamžite. Preto sa rozhodol pôsobiť bez organizácií a bez byrokracie – všetko financuje z darov od ľudí, ktorí mu dôverujú. A oni mu dôverujú preto, že vedia, že každé euro skončí na tanieri niekoho, kto to skutočne potrebuje.
Dnes je Fumi v Charkove živou legendou. Deti ho zdravia na ulici, ženy z okolia mu nosia suroviny a dobrovoľníci z celého mesta prichádzajú pomáhať. „Ukrajina je môj domov,“ hovorí. „Japonsko je len miesto, kde som sa narodil.“ Plánuje požiadať o ukrajinské občianstvo – tvrdí, že srdcom je už dávno Ukrajincom. Za svoje činy bol už aj ocenený samotným prezidentom Ukrajiny Volodymyrom Zelenskym.
Fumi nešetrí kritikou na adresu Japonska. Tvrdí, že jeho krajania na vojnu zabudli a správajú sa, akoby sa ich netýkala, hoci sú obklopení Ruskom, Čínou a Severnou Kóreou. Zároveň však pripomína, že Ukrajinci pomáhali Japoncom po Fukušime – a na taký súcit by sa podľa neho nemalo zabúdať.
Ukrajina, jej hrdina a kód samuraja
Svoju silu čerpá z bushidó – samurajského kódexu cti. „Samuraj je pripravený zomrieť, aby mohol chrániť druhých,“ hovorí. „Keď som prišiel na Ukrajinu, povedal som si: možno tu zomriem. A bolo to v poriadku.“ Fumi verí, že skutočné víťazstvo nepríde, keď zbrane stíchnu, ale až vtedy, keď sa obnovia srdcia a duše ľudí.
„Po vojne príde tá najťažšia bitka – obnova,“ dodáva. „Deti sa musia učiť jazyk, slobodu a demokraciu. To potrvá celé generácie. Ale vtedy začne moja pravá práca. Budem tu, ako Ukrajinec, pomáhať znovu postaviť túto krajinu na nohy,“ tvrdí.
Fuminori Tsuchiko – muž, ktorý prišiel z Tokia a našiel domov v troskách Charkova – sa stal tichým symbolom odvahy a súcitu. Nehovorí veľa o hrdinstve. Hovorí o obyčajnom ľudstve. O tom, že aj v čase vojny môže jediný človek priniesť svetlo – a teplú polievku – tam, kde už dávno zhasla nádej.





















