Sestrička zo psychiatrie na Slovensku: Pani na oddelení si myslela, že je jednorožec. Psychické problémy majú dnes hlavne mladí

Mnohí z nás sa určite niekoľkokrát zaujímali o to, čo sa deje s ľuďmi, ktorí sa liečia na psychiatrii. Ako prebiehajú ich dni, aké prípady sa medzi nimi vyskytujú, ako to prežívajú ľudia, ktorí sa o nich starajú?… Moderné médiá nám túto predstavu dosť značne zdeformovali a vytvorili zo zariadenia zvaného psychiatria nebezpečné a zlovestné miesto. S touto témou sme sa obrátili na sestričku Janu.

Tá pracuje v istej slovenskej psychiatrii už 44 rokov a podelila sa s nami o svoje bohaté skúsenosti. Porozprávala nám o kurióznych, ale aj smutných príbehoch niektorých pacientov a vysvetlila nám aj to, ako vlastne vyzerá bežný deň pacienta a zamestnanca tohto zariadenia. Povedala nám však toho aj omnoho viac.

Kde vlastne pracujete?

Po ukončení školy som v roku 1981 nastúpila do pracovného pomeru do jednej, vtedy aj teraz známej nemocnice. Pracujem tu stále, čiže približne 44 rokov. Takže mám aj veľa zážitkov a skúseností, videla som mnoho ťažkých osudov a množstvo chorých ľudí. Pracovala som na oddelení, kde boli hospitalizované ženy od 18 rokov do – neobmedzene. Po rokoch som toto oddelenie vymenila za iné, kde pracujem aj s mužmi.

Ako ste sa tam dostali? Čo vás tam viedlo? Zaujímali ste sa o psychiatriu ešte predtým?

O psychiatrii som mala nejaké vedomosti, keďže tam pracovala aj moja teta. Už som teda mala isté poznatky a často sme počúvali jej zážitky a príbehy zo služieb. Keď som nastupovala, vedela som, do čoho idem, ale vlastná skúsenosť a realita je sto a jedna.

Čo vás po príchode na psychiatriu zarazilo či prekvapilo?

Postupne som si zvykala, hoci ma občas zarazilo, čo dokáže „chorá duša“ narobiť s ľudskou bytosťou, a to bez rozdielu pohlavia, vzdelania, postavenia, farby pleti, orientácie či veku. Niekedy to bolo hrozné, niekedy sme nechápali. Niekedy to bolo bolestivé, niekedy sme sa zasmiali. Nie z pacienta, to nie.

Raz prišla – lepšie povedané, bola privedená políciou – na hospitalizáciu pani a predstavila sa ako Čarovná Mária, ďalšia udávala, že je dcérou princa Alexandra z Viedne (pacientka sa volala Alexandra), alebo Intergalaktická Saša, no a dokonca jednorožec – pani, ktorá bola o tom vážne presvedčená. Ofinu si vyčesala a vyformovala pomocou mydla do rohu a mala za úlohu kŕmiť umývadlá. Aby ste rozumeli: pani si myslela, že je jednorožec, a hlasy – halucinácie – jej káza­li, že má nakŕmiť umývadlá. Áno, aj také sa vážne deje. Pani nám napchala odtoky rožkami, vytopila oddelenie – a to nie raz.

Aké najkurióznejšie prípady ste zažili na pracovisku?

Keď takto spomínam, aj niektoré pre mňa nezabudnuteľné hlášky a výroky napíšem. Táto pani, nebudeme ju nazývať Jednorožec, ale Mária, ak momentálne nekŕmila umývadlá, prechádzala sa hore-dole po chodbe a vždy, keď stretla niekoho z personálu, zašepkala: „Pozor, vidím ťa aj za rohom!“ Tak nás tým všetkých „nainfikovala“, že ak sme sa s nejakou kolegyňou niekde náhodou stretli, či už vonku, v obchode alebo hocikde, namiesto pozdravu bolo: „Vidím ťa aj za rohom.“

Raz sme mali hospitalizovaného staršieho pána po operácii, ktorý zostal po narkóze dezorientovaný, zmätený, pľul na personál a vykrikoval, že v kotolni je bomba. Bol to otec mojej kamarátky. Raz, keď som prišla do nočnej služby, šla som Jožka na chvíľu pozrieť a pozdraviť do izby.

Privítal ma. Videla som, že mal návštevu, na stolíku dve fľaše vinei a nejaké ovocie. Povedal mi: „Veď nalej z toho vína, čo doniesli, a sadni si.“ Sadla som si k radiátoru a chvíľu sme debatovali, keď zrazu Jozef skríkol: „Nehýb sa, za tebou na radiátore je veľký had!“ No to ste mali vidieť môj olympijský atletický výkon v skoku cez posteľ. Keď som sa ho spýtala, kde je ten had, odpovedal, že sa skryl do odpadkového koša – jeho optické halucinácie. Môj krvný tlak bol 200. Vhodné na Diazepam.