Vianoce majú spájať rodinu, no pre mnohých single ľudí prinášajú akurát tak stres, napätie a frustráciu. Stačí jedna nemiestna otázka pri stole a atmosféra ako šibnutím čarovného prútika zhustne. Príbuzní sa často pýtajú na prospekt potenciálneho partnera bez zlého úmyslu. Napriek tomu môžu ich poznámky bolieť viac, než priznávame.
Práve preto sme oslovili slovenskú odborníčku na vzťahy, doktorku Zuzanu Lipovú, ktorá s nami dlhodobo spolupracuje na rubrike Vzťahová poradňa. Odpovedala nám na otázky, ktoré počas sviatkov zaznievajú najčastejšie – a nedá sa povedať, že by boli práve príjemné.
Zároveň ponúka praktické rady, ako si chrániť psychickú pohodu. Jej prístup spája empatiu so zdravým nastavením vlastných hraníc, vďaka ktorým neodídeš od štedrovečerného stola s nechuťou.
Ako si nastaviť hranice bez pocitu viny
Mnohí sa otázky o neexistujúcom partnerovi snažia zahrať do autu, podľa doktorky Lipovej ale nemusí humor vždy stačiť. „Ak druhá strana zachádza do posmeškov či sarkazmu, potreba nastaviť si hranice naberá na vážnosti,“ vysvetľuje. Zdôrazňuje pravidlo troch krokov. Najprv hranicu pomenujeme. Potom ju pripomenieme. Nakoniec vyvodíme dôsledok, teda v tomto prípade upravíme svoje správanie tak, aby zrkadlilo fakt, že niekto prekročil naše limity.
Dôležitá je najmä posledná fáza. Ak nemeníme správanie, druhí nás neberú vážne. Pomôže zmena témy, mlčanie a nezapájanie sa do diskusie alebo pokojný odchod. Ako hovorí odborníčka, aj odchod od stola predstavuje jasnú správu. Chránime si tým vlastnú energiu a sebaúctu. „Nemusíte tolerovať, že niekto rozoberá váš súkromný život, akoby ste ani neboli v miestnosti. Môžete sa v tej chvíli postaviť a odísť,“ prízvukuje Lipová.
Nevhodné narážky – ignorovať ich alebo sa ozvať?
Odpoveď závisí od rodinnej dynamiky. Niekde ide o jednorazové rypnutie, inde sa otázky menia na krížový výsluch a neprimerane zasahujú do súkromia. Doktorka Lipová vysvetľuje, že niekedy pomôže nadhľad. Najmä vtedy, keď vzťah s daným príbuzným inak funguje. „Ak viete, že je to o nich, ich strachoch a nenaplnených očakávaniach, dokážete to oddeliť od svojho vnímania a nereagovať,“ vraví.
Ak však rodina komunikuje chladne a kriticky, mávnutie rukou nestačí. „Keď rýpanie nemá konca, človek sa musí chrániť,“ hovorí. Odporúča jasné vety bez vysvetľovania, napríklad upozornenie, že ak diskusia bude pokračovať v podobnom duchu, odídeme. Aj toto je forma zdravej obrany. „Na niektoré osoby naozaj platí nereagovanie a keď si ich nevšímate, prestanú. Na iné ale zaberie až náš odchod,“ dodáva.
Prečo nás podpichovanie vie natoľko raniť?
Silné emócie často nevyvolá samotná otázka, ale naše presvedčenia. Ak veríme, že hodnotu máme len vo vzťahu, podobné situácie nás zasiahnu viac. Doktorka Lipová upozorňuje na vzorce z detstva. „Možno nám doma vtĺkali do hlavy, že single ľudia sú ‚niečo menej‘. Takto sa presvedčenia rodičov prenášajú na ďalšiu generáciu a tá netuší, prečo ostáva aj vo vzťahoch, kde sa len trápi,“ konštatuje.
Apeluje však na fakt, že vzťah nás nedefinuje. „Stále ste to vy. Či niekoho máte, alebo nie, stále ste taký istý človek, len v inej fáze života,“ pripomína. Odporúča sledovať ľudí, ktorí nežijú podľa predstáv, aké nám doma vštepovali, no aj tak sú šťastní. Ich príklady pomáhajú meniť naše vnútorné nastavenie. Pocit viny totiž nevzniká z reality, ale z cudzieho názoru.
Keď rodina ignoruje jemné náznaky
Nie každý dokáže čítať signály. „Ak ich rodina ignoruje, treba si uvedomiť, že možno nemá kapacitu ich pochopiť,“ zdôrazňuje Lipová. Podľa odborníčky ide často o generačný rozdiel. Niekedy si blízki projektujú vlastné strachy, a tak môže napríklad dcéra, ktorá ostáva single, zrkadliť matkin nenaplnený sen.
„Ak chápete, že to s vami vlastne nesúvisí, ľahšie sa emočne zregulujete a môžete zareagovať pokojnejšie,“ objasňuje doktorka. Zároveň upozorňuje, že náš hnev v takýchto prípadoch neznamená zlyhanie. Naopak, upozorňuje na prekročené hranice, a keď ho využijeme zmysluplne, poslúži nám ako kompas.
„Nemusíte zo seba robiť boxerské vrece. Nezastať sa svojich potrieb a limitov z vás nerobí lepšiu osobu. Niekedy sa ľudia boja nahnevať, lebo hnev považujú za zlú emóciu. Emócie však nie sú dobré ani zlé, iba nám ukazujú, čo v danej chvíli potrebujeme,“ dodáva.
Frajer na prenájom?
Keď sa človek ocitne v úzkych, zvažuje rôzne riešenia. Aj tie bizarné. Doniesť domov kamaráta v prestrojení za falošného partnera má ale svoje úskalia. Doktorka Lipová rozumie, prečo takto niektorí rozmýšľajú, zároveň ale varuje pred rizikami. Takéto riešenie totiž podľa nej obchádza dôležitú lekciu. „Keď test preskočíme, život nám ho ponúkne znovu. Možno v práci alebo v randení, no my opäť budeme stáť pred rozhodnutím – postaviť sa za seba alebo utiecť?“ zdôrazňuje.
