Ako píše web Mcleans, izolácia od vonkajšieho sveta však nedokázala potlačiť fakt, že v jednom traumatizovanom tele rástli dve diametrálne odlišné osobnosti. Juliet Butlerová vo svojich spomienkach opisuje Mášu ako sebeckú, egocentrickú a manipulatívnu osobu s jasnými črtami psychopatie.
„Máša sa dokázala s postihnutím vyrovnať lepšie, pretože bola bezcitná a neschopná lásky či empatie, takže jej bolo jedno, čo si o nej ľudia myslia. Naopak, Dáša to prežívala strašne. Nenávidela chodiť vonku. Máša na ľudí, ktorí na ne krivo zazerali, jednoducho nakričala,“ poznamenala Butlerová.
Máša dokázala byť očarujúca, no zároveň svoju sestru psychicky aj fyzicky týrala a úplne kontrolovala. Odmietala akékoľvek prejavy ženskosti, nútila Dášu nosiť krátke mužské zostrihy a zakazovala jej mejkap. Naopak, Dáša bola tichá, empatická, nesmierne láskavá a po celý život túžila po nehe.
Osobné tragédie
Tento rozpor viedol k obrovským osobným tragédiám. Keď sa Dáša v ústave pre invalidov hlboko zamilovala do spolužiaka Slávu a zatúžila po intimite, Máša jej vzťah nekompromisne zničila. Citové zúfalstvo dohnalo Dášu v osemnástich rokoch k pokusu o samovraždu obesením.
Keď sa neskôr s partnerom Slávom zámerne opili, opili aj dominantnú Mášu. Zabránili jej tak v útokoch, no objavili dočasný únik v alkohole. Pila síce len jedna, no kvôli spoločnej krvi prežívali opojenie obe, čo ich uvrhlo do ďalšieho väzenia závislosti.
Napriek peklu, ktorým prešli, bol ich vzťah fascinujúci. Zatiaľ čo Máša na lekárov z detstva zúrivo kričala a označovala ich za n*cistov, Dáša im dokázala odpustiť a nenosila v sebe horkosť. Napriek tejto temnej minulosti a deformovanému spôsobu života sa dokázali tieto dve ženy zosúladiť.
„Keď som sa s nimi v roku 1988 stretla prvýkrát, bola som užasnutá z toho, ako dvaja ľudia s takou strašnou deformáciou môžu byť úplne normálni. Ponúkli mi čaj a štebotali o personáli v zubnej nemocnici, kde boli momentálne na ošetrení, akoby som bola ich stará známa,“ povedala Juliet Butlerová pre web Mirror.
Siamské dvojčatá a záver ich života
V posledných piatich rokoch života sa ich dynamika zmenila. Dáša si konečne dokázala presadiť vlastnú osobnosť, Máša ju prestala biť a sestry k sebe našli hlbokú, mieruplnú lásku. Ich životné podmienky pritom boli katastrofálne. Prešli piatimi štátnymi ústavmi a dvadsať rokov prežili v tmavej izbe veľkosti upratovacej komory v domove dôchodcov za ostnatým drôtom, kde sa delili o jedno úzke lôžko.
Neuveriteľný príbeh dvoch duší uväznených v jednom tele sa definitívne uzavrel v apríli 2003 vo veku 53 rokov. Máša utrpela akútny infarkt, ktorému podľahla. Hoci lekári ponúkali Dáši okamžitú chirurgickú separáciu, aby jej zachránili život, ona to rezolútne odmietla.
Kvôli toxínom, ktoré sa začali šíriť zo zomierajúceho tkaniva cez spoločný krvný obeh, nasledovala Dáša svoju sestru na večnosť o necelých sedemnásť hodín neskôr. Zanechali po sebe príbeh o nezdolnej vôli žiť, no predovšetkým živú obžalobu režimu, ktorý v mene vedy stratil ľudskosť.
