Kde sú tie časy, kedy si sa nemusel starať o to či máš v chladničke aj niečo iné ako skysnuté mlieko do kávy, obschnuté kúsky pizze a nejaký nový druh plesne? Teraz si už dospelý (bože, prečo?) a ak chceš mať doma potravu, musíš si ju aj nakúpiť. A to môže byť dosť otravné. Ak aj ty patríš medzi tvory, ktoré sa snažia času strávenému medzi regálmi vyhnúť ako krtko betónu, tieto situácie nemáš rád tiež.
Košík? Však idem len po jogurt a maslo
Aj tak nemám drobné a ani tie retro plastové okrúhle veci, čo ich majú nahradiť. Lenže to nikdy neskončí len pri jogurtoch a masle a potom pobehujem ovešaná ako vianočný stromček. Zvládnem si to mlieko položiť na hlavu a niesť ho ako Afričanka?
Čo bolo na tom zozname, ktorý som si zabudla?
Vlastne, čo si budeme hovoriť. Ja som si zabudla ten zoznam totižto aj spraviť. Ale ja na svoju neporiadnosť doplatím a horko zaplačem, keď si až doma na záchode uvedomím, že som nekúpila toaletný papier.
„No nazdar, nakupuješ?“
Tieto duchaplné stretnutia a small talky. Blbá otázka, blbá odpoveď. „Vieš čo, nie. Som s tvojou mankou na Melmaku a kosím džem.“
Môžem nechať dvanásť?
Keď som si pýtala desať deka šunky? Ja počítam každý cent a ona mi povie či je to v pohode? Ktovie či im to dávajú príkazom, lebo nepochybujem o tom, že pani šunkárka po desiatich rokoch praxe má každý gram v ruke.
Kalamita piatok poobede
Ľudia sa zbláznili a čakajú cez víkend apokalypsu, či čo. Pečivo je fuč, takisto sú vyrabované regály s alkoholom. Bezhlavo sa kupujú rodinné balenia cereálií a mrazených pízz. Len choď do obchodu, keď sa stretne víkend, festival, štátny sviatok a uvidíš, ako sa dokáže situácia vyhrotiť.
Ľudské kolóny
S kalamitou sú spojené aj rady pri pokladniach, ale chyba nie je len v nich, chyba je hlavne vo mne. Mám totižto šiesty zmysel na vybratie si toho najpomalejšieho radu s najd*bnutejšími ľuďmi a najmrzutejšou predavačkou.
Otravný hlas samoobslužnej pokladne
Ak raz za čas prekonám strach z tej divnej tety uväznenej v pekelnom stroji, čo ma asi nemá rada, hneď to oľutujem. Je možné sa pohádať s pokladňou? Je. Keď mi začne hubovať už tretíkrát, že ten objekt v odkladacom priestore nečakala a že potrebuje privolať obsluhu, tak je.
Nebude vám vadiť, keď vás predbehnem?
Mám len dva rožky s paštikou. Predýcham, zozbieram posledné štipky dobrosrdečnosti a pustím ho. Lenže sa zabudol zmieniť o tom, že bude ešte riešiť pätnásť krabičiek cigariet, pre ktoré musí pani pokladníčka odbehnúť do kasy na konci obchodu. A potom pani zlatá zamkne kasu, zhasne svetielko označujúce číslo pokladne a kričí…
…choďte vedľa, akurát zavieram pokladňu
Akože rozumiem, že aj oni musia vykonávať potreby, jesť či ísť si zapáliť, lebo ich z tej roboty šľahne. Ale prečo sa mi to stane vždy, keď si ten rad vystojím? To akože smrdím? Počkaj… otvárajú novú pokladňu…
Helenka prosím ťa, aký má toto kód?
Nuž nečakám, že každá pokladníčka si bude pamätať názvy a kódy všetkých pečív a tak. Lenže znova, vždy vychytám nejakú školiacu sa brigádničku a nejde jej vymeniť kotúč papiera na účtenky, pípnuť kód alebo načítať 1+1 zľavu. A keď ju zabijem tým, že budem platiť kartou po tom, čo šťukla hotovosť, zabíja ma pohľadom ona. „Storno na kasu 3 prosím…“
Zabudli ste si to zvážiť.
Ľudia vymýšľajú lietajúce autá a oni tu nemajú ani len váhy rovno na pokladni? To znamená, že sa s tým paklom paradajok musím trepať na začiatok obchodu, nadávajúc ako pohan. Alebo to protestne šľahnem o zem.
Našu kartičku máte? A nechcete?
Nie, vážne nechcem mať už desiatu nepotrebnú plastovú kartu, ktorá mi bude zavadzať. Vidíš, že ti to neponúka z vlastného presvedčenia, ale aj tak to vždy musíte obaja podstúpiť.
Titulná fotka: tafferresorts.com
