Slovák má zvláštny talent. Navonok pôsobí pokojne, niekedy až chladne. „To nič, v pohode.“ „Dá sa.“ „Nejak bude.“ Lenže vo vnútri beží úplne iný program. Myšlienky sa predbiehajú, scenáre sa rozbiehajú a panika sa tvári, že je len mierne znepokojenie. Toto sú momenty, keď Slovák vyzerá, že má všetko pod kontrolou, no v hlave už rieši päť verzií katastrofy.
Keď mu niekto napíše: „Môžeme sa porozprávať?“
Navonok odpíše „Jasné“. Bez smajlíkov. Bez otázok. Vnútri sa však okamžite spustí analýza: Čo som spravil? Čo som nespravil? Kedy? Prečo? Všetky interakcie za posledný týždeň sa prehrávajú v zrýchlenom režime.
Keď má ísť niečo vybaviť na úrad
Tvári sa, že to má v malíčku, no v skutočnosti má vytlačené papiere, záložný papier, záložnú záložku a plán B, C aj D. A v hlave beží úplná panika.
Keď mu niekto zavolá bez varovania
Zvoní telefón, Slovák sa naň pozrie, no nezdvihne. Prečo? Lebo v jeho vnútri sa rozbehne vlna otázok – Čo sa deje? Prečo volá? Prečo nepísal? Stalo sa niečo?
Keď má hovoriť po anglicky
Slovák povie: „Veď nejako sa dohovorím.“ A potom tri dni vopred v hlave cvičí vety, ktoré nikdy nepoužije. Keď príde ten moment, tvári sa suverénne. Povie dve vety. A potom už len dúfa, že druhá strana nebude klásť doplňujúce otázky.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
