Keď niečo pokazí v práci
Slovák je majster v tom, ako zvládnuť paniku bez toho, aby ju ktokoľvek videl.
Navonok: „V pohode, opraví sa.“
Vnútri: scenár, kde ho vyhodia, kolegovia ho riešia za chrbtom a on si už hľadá novú prácu.
Keď sa má predstaviť v skupine cudzích ľudí
Povie meno, povie povolanie a hneď nato v hlave rieši, či to neznelo hlúpo… Či nemal povedať niečo iné, či nehovoril príliš potichu, príliš nahlas….
Keď má ísť prvý na rad
Či už je to prezentácia, skúška alebo objednávka v reštaurácii. Navonok síce pôsobí pokojne, vo vnútri má však Slovák absolútnu prázdnotu. Všetko, čo vedel, zmizlo. Ostala len nádej, že sa to nejako samo vyrieši.
Keď mu niekto povie „to ešte doriešime“
Slovák prikývne. „Dobre.“ V hlave však presne vie, že to znamená, že to dorieši on. Sám. Neskôr. V strese.
Keď povie „nevadí“
Táto veta je najväčší klam. „Nevadí“ neznamená, že to nevadí. Znamená to, že sa o tom zatiaľ nebude hovoriť. Slovák si často necháva paniku pre seba, lebo byť drsný navonok je jednoduchšie než priznať, že niečo riešiš.
Slováci sa netvária drsne preto, že by nemali emócie. Tvária sa drsne, lebo sa naučili, že panika sa má zvládať potichu. A možno práve preto by občas stálo za to povedať nahlas, že niečo nie je v pohode. Lebo panikáriť vo vnútri je síce národný šport, ale nie je to povinné.
