Všetci máme toho kamaráta, ktorého najväčší gastronomický experiment boli rezne z bravčového mäsa a čokoľvek, čo znie len minimálne exoticky spúšťa jeho dáviaci reflex. Lenže, čo je ešte nepríjemnejšie ako pozvať takého človeka na večeru? No predsa, keď si tým človekom ty.
Pre niekoho je adrenalínovým zážitkom skok z mosta či cikanie na verejných toaletách, no pre teba to jednoznačne vyhráva jedenie v reštaurácii. Už dopredu vieš, že pokiaľ navštevuješ celkom nové miesto, pravdepodobnosť, že nájdeš nejaké schopné jedlo v jedálnom lístku sa rovná tej, že spoza rohu vybehne Ryan Gosling len v trenkách s nápisom „zapoj môj kábel do elektriny“ a začne ti spievať španielsku serenádu. Spoliehaš sa teda na to, že kuracie prsia na prírodno s trochou šalátu hádam podávajú všade a tak tajne dúfaš, že to je jedno z tých jedál, na ktorom sa naozaj nedá nič pokaziť. Vzápätí nato si spomenieš na svoj kulinársky počin roka, kedy sa ti pri opekaní bieleho chleba takmer podarilo podpáliť polovicu bytovky, ovalí ťa studený pot a prepadnú nepríjemné pochybnosti. No ale skutočne, čo by sa predsa mohlo stať?
Hádam len to, že kuchár je premotivovaný idiot a potužený poldecákom v každej spodnej končatine prepadol bytostnej potrebe experimentovať práve v tvojom tanieri. Inak si totiž nedokážeš vysvetliť, ako sa do kuracieho mäsa dostali krevety a čo je to tá neidentifikovateľná zelená gebuzina, ktorá sa ti nesympaticky rozteká po tanieri. Naozaj pod slnkom existuje ľudská bytosť, ktorá považuje za brilantný nápad postriekať hlávkový šalát bazalkovým pestom? Keby mal niekto záujem o bezducho sa ponevierajúci parmezán na tanieri, určite by sa o tom nezabudol zmieniť vo svojej objednávke. No takéto prekvapenia skutočne nie sú fér.
A čo ešte nie je fér? Klamstvá. No niekedy je to nevyhnutné zlo, ktoré si ochotný podstúpiť a pridať ho na svoj zoznam hriechov hneď za chronickú lenivosť a neutíchajúcu chuť masturbovať v tých najmenej vhodných momentoch. Vždy máš v zbierke pripravených zopár dôveryhodných alergií, intolerancií, či iných strašidelne znejúcich diagnóz, ktorými pod hrozbou spuchnutého ksichtu a náhleho záchvatu dusenia s možnými fatálnymi následkami, odzbrojíš aj toho najarogantnejšieho čašníka na planéte. Nie všetci ťa totiž po celodennej šichte berú vážne, keď sa im snažíš vysvetliť, že určité druhy zeleniny vo farebnej škále žltá až zelená menia tvoj tráviaci trakt na kríženca centrifúgy a Cvičme v rytme. A ty sa im ani nedivíš, lebo určite nie si prvá ani posledná, ktorej chuťové poháriky a jedálny lístok nie sú práve kompatibilná dvojica a s krvavými otlakmi na nohách sa hranica vnútornej explózie rapídne znižuje, ale predsa len…
Ale predsa len nič. Cica v čiernobielej rovnošate so zápisníkom v ruke sa očividne rozhodla, že keď nebude mať pekný večer ona, rozhodne ho nebudeš mať ani ty. Netušíš, či sa vôbec obťažovala si všetky tvoje výhrady zapamätať alebo to zlyhalo až v kuchyni, kde si týpek v bielej čapici povedal, že za toto ho dosť neplatia, no jedno vieš určite. Že práve pred teba nepoložili porciu chutného jedla, ale mínové pole, kde na teba z každej strany číha akýsi neidentifikovateľný kus potraviny, ktorý by mohol intoxikovať celú tvoju existenciu. Preto sa zdráhavo vŕtaš vidličkou v jedle a na okraj taniera pomaly, ale iste vyťahuješ všetko, čo nespadá do tvojho súkromného zoznamu povolených potravín. Ale nie, ak by sa niekto pýtal, určite nie si fajnová.
V tom momente spomínaš na svoju mamu a na to, aká vďačná si za jej domácu kuchyňu. A hoci častokrát len zúfalo prevaľuje očami, lebo pri otcovi, ktorý zožerie aj drevenú policu v predsieni, ak nie je večera o siedmej na stole, vyzeráš skutočne ako najhorší stravník v histórii ľudskej rasy, vieš, že ťa aj tak ľúbi. Možno ti niekedy v duchu trieska hrniec o hlavu, no hovoríš si, že aj matky sa predsa musia nejako ventilovať, no nie?
Titulná fotka: oops.udn.com
