O parníku Titanic (alebo RMS Titanic) počul každý na svete. Jeho prvá a zároveň posledná plavba sa nezmazateľne zapísala do histórie a dodnes patrí k najznámejším tragédiám námorníctva. Stala sa predmetom mnohých kníh či filmov, z ktorých najznámejší je jednoznačne romantický filmový epos Titanic od Jamesa Camerona s Leonardom DiCapriom a Kate Winslet.
Tento rok v apríli sme si pripomenuli presne 109 rokov od potopenia Titanicu a jeho zánik dodnes neprestáva ľudí fascinovať. V tomto článku sa pozrieme na niektoré základné fakty ohľadom tejto luxusnej lode, ako aj na jej osudnú plavbu a tragický koniec.
Konštrukcia
O Titanicu sa zvykne hovoriť ako o lodi, ktorá bola považovaná za nepotopiteľnú. To je pravdou len sčasti. V skutočnosti pred plavbou nikto zo spoločnosti White Star Line, ktorá Titanic vybudovala, priamo nepovedal, že ide o nepotopiteľnú loď. Faktom ale je, že bol navrhnutý tak, aby budil dojem absolútneho bezpečia, a mnoho tých, ktorí prežili, sa po jeho potopení vyjadrilo, že ani v najhorších snoch nerátali s tým, že by Titanic mohol stroskotať.
V časopise Shipbuilder by sme tiež našli zmienky o tom, že konštrukcia Titanicu prakticky vylučuje, že by sa mohol potopiť. Ako sme poznamenali, za Titanicom stála spoločnosť White Star Line. Bol vybudovaný v Belfaste, pričom stavba začala v roku 1909 a vôbec prvýkrát bol Titanic spustený na vodu v roku 1911. Loď bola 269,1 metra dlhá a 28,25 metra široká. Medzi hlavných konštruktérov patrili Thomas Andrews a Alexander Carlisle. Titanic mal slúžiť na prepravu cestujúcich a pošty medzi Európou a Spojenými štátmi.
Loď bola vybavená aj luxusnými kajutami a ďalšími benefitmi. Nachádzala sa na nej napríklad knižnica, kaviarne, bazén, turecké kúpele či telocvičňa. Tieto pôžitky si užívali hlavne cestujúci prvej triedy, teda tí najbohatší. Pre prípad núdze boli tiež na Titanicu pripravené aj záchranné člny. Tých ale bolo len 20. Kritici poukazovali, že ich na Titanicu malo byť rozhodne viac, ale iní argumentovali, že vybavenie člnov bolo v súlade s vtedajšími predpismi. Kapitánom bol skúsený Edward J. Smith.
Začiatok osudnej plavby
Svoju prvú a zároveň poslednú plavbu Titanic odštartoval z juhoanglického prístavného mesta Southampton v stredu 10. apríla 1912 o 12. hodine a 14. minúte. Cez francúzske mesto Cherbourg-Octeville a írsky Queenstown sa mal dopraviť do New Yorku, ktorý bol konečnou destináciou.
Na palube bolo viac ako 1 200 cestujúcich (spolu s posádkou bolo na palube viac ako 2 200 ľudí), vrátane niekoľkých veľmi významných osobností. Išlo o niekoľko špičkových podnikateľov a boháčov, medzi nimi napríklad priemyselník Benjamin Guggenheim, milionár John Jacob Astor IV s manželkou či Margaret „Molly“ Brown. Tú neskôr prezývali „nepotopiteľná Molly“, keďže pri potápaní Titanicu neúnavne pomáhala ostatným cestujúcim dostať sa do bezpečia.
10. apríla večer Titanic bez problémov dorazil do francúzskeho Cherbourgu, na druhý deň, teda 11. apríla, dorazil do Queenstownu. Následne sa cez Atlantický oceán vybral smerom do New Yorku. Ešte v sobotu 13. apríla plavba podľa všetkého prebiehala bez akýchkoľvek komplikácií.
„Ľadovec! Priamo pred nami!“
Ani v nedeľu 14. apríla sa nezdalo, že by Titanicu niečo hrozilo. Plavba bola bezproblémová, počasie sa nehoršilo. V priebehu dňa ale dostal Titanic viacero rádiodepeší od iných lodí, ktoré ho vystríhali pred nebezpečenstvom ľadovcov a upozorňovali na blízke ľadové polia.
Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že tieto správy sa nedostali až k veliacemu dôstojníkovi. Mnoho zodpovedných ľudí ich zabudlo predať ďalej, prípadne sa im nevenovala adekvátna pozornosť. Ešte o pol ôsmej večer prijal Titanic správu parníkov Californian a Antillian o troch veľkých ľadovcoch. K osudnej zrážke došlo o 23:39 v noci. Práve vtedy hliadka v takzvanom vraňom hniezde v zložení Reginald Lee a Fredrick Fleet spozorovala ľadovec.
Fleet trikrát udrel na zvon a okamžite telefonoval na mostík. „Ľadovec! Priamo pred nami!“ vykríkol do telefónu. Prvý dôstojník William M. Murdoch okamžite zavelil „úplne vpravo“, následne „plný spätný chod“ a „úplne vľavo“. Tieto pokyny mali loď vychýliť, aby sa vyhla ľadovcu. Titanic sa k nemu ale stále približoval a až tesne pred ním sa od neho začal odkláňať. Už vtedy však bolo jasné, že zrážke sa loď nevyhne.
Neskôr sa vynorila domnienka, že ak by Murdoch nevydal dotyčné pokyny a Titanic by narazil do ľadovca čelom, možno by škody na ňom boli menšie a parník by sa nepotopil. To je ale len hypotéza. Pravdou ostáva, že Murdoch vydal povely presne podľa platných predpisov. Od prvého zahliadnutia ľadovca po zrážku ubehlo len 37 sekúnd.
Titanic sa v podstate akoby „obtrel“ o dotyčný ľadovec, čo ale malo za následok, že pod čiarou ponoru vznikla veľká trhlina v dĺžke 90 metrov. Samotní cestujúci si najprv mysleli, že sa nič dramatické nedeje, pocítili len drobné chvenie, ktoré trvalo asi desať sekúnd. V podpalubí sa ale už Titanic začínal plniť vodou. Voda zaplavovala jednotlivé komory, ktoré zaťažovali trup lode.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
