Školské jedálne sú unikátnym mikrokozmom, na ktorý má silné spomienky každý, kto ich služby niekedy využil. Nekonečne dlhé rady nervóznych žiakov, plastové tácky, stoly prekryté plexisklom či gumeným obrusom, nezničiteľné ruské poháre z tvrdého skla a jedlá veľmi nejednotnej kvality tvoria len zopár dielikov z rozmanitej mozaiky sveta školských jedální.
Mnohých môže prekvapiť, že koncept školských jedální je na Slovensku pomerne mladý – školské jedálne u nás začali vznikať až po druhej svetovej vojne. Za ten čas prešli dlhú cestu a ich vývoj sa nezastavuje ani v súčasnosti.
Ako to začalo?
Kedysi bola obyčajná cesta do školy ako boj o prežitie. Žiaci mnohokrát dochádzali do školy peši zo susedných obcí, jedli len to, čo im rodičia doma nabalili, a v zimných mesiacoch dokonca museli nosiť so sebou polienka, aby bolo čím kúriť. Školská dochádzka tak náročnosťou niekedy pripomínala vojenskú službu.
Tesne po druhej svetovej vojne začala obnovená Československá republika vo veľkom investovať do rôznych sociálnych programov, ktorých cieľom bolo skvalitnenie služieb v oblastiach, ako napríklad zdravotníctvo a školstvo. Prvé školské jedálne fungovali v, dá sa povedať, provizórnych podmienkach, keď ich vznik iniciovali rodičia či obce.
Formálna legislatíva školného stravovania vznikla až v roku 1953. Tá riešila hlavne právne a ekonomické otázky a nešpecifikovala, čo vlastne tie deti majú jesť.
Zdravá a dostupná strava
Až o desať rokov prišla ďalšia úprava, ktorá sa venovala nutričným hodnotám jedla v školských jedálňach. Školské jedálne už nemohli pripravovať len tak hocičo. V 60. rokoch sa objavovalo stále viac odborných publikácií o stravovaní, vďaka čomu mali školské jedálne dostatok informácií ohľadom zdravej stravy.
Prudký nárast počtu stravníkov, ktorý bol badateľný v 60. a v 80. rokoch, viedol k budovaniu nových školských jedální. Mnoho jedální sa dovtedy spoliehalo na priestory, ktoré mali v minulosti iné využitie a pre veľké počty žiakov jednoducho nepostačovali.
Školské jedálne boli zriadené pre dosahovanie niekoľkých cieľov. Samozrejme, mali za úlohu deti nasýtiť – naplniť 35 % dennej nutričnej potreby dieťaťa. Takisto tu išlo o snahu vytvoriť pozitívny vzťah dieťaťa ku zdravej a rozmanitej strave. Rozhodne netreba zabúdať ani na stieranie rozdielov medzi žiakmi – bez ohľadu na to, z akej rodiny kto pochádzal, si mohol dovoliť jedlo ako ktokoľvek iný.
Po zmene režimu
Deväťdesiate roky a prechod na trhové hospodárstvo spôsobili celospoločenské otrasy, ktoré neobišli ani školské jedálne. Kým počas socializmu sa štát pchal do všetkých oblastí života, po zmene režimu sa, naopak, od mnohého dištancoval. V 90. rokoch sa zmenili dodávateľské reťazce a veľa škôl či ich jedální bolo zrušených či zlúčených.
Školské jedálne sa v prvých rokoch slovenskej samostatnosti mohli tešiť z pomoci nového významného spojenca – počítačov. Z pohľadu stravníka toho veľa nezmenili, pre zamestnancov však boli ako dar z nebies. Počítače totiž výrazne uľahčili vedenie evidencie spotrebovaných surovín, vydaných obedov a mnohých ďalších údajov.
O veľa rokov neskôr informatizácia pomohla aj stravníkom. Niektoré školské jedálne zaviedli čipové kartičky pre stravníkov. Namiesto toho, aby so sebou museli vláčiť papierové lístky, si jednoducho každý obed „odpípli“ priložením karty k terminálu. Niekde je možné objednať si jedlo v školskej jedálni pomocou mobilnej aplikácie.
Večný boj
Dá sa povedať, že skúsenosť zo školskej jedálne sa celé desaťročia menila len veľmi pomaly. Ľudia, ktorí sa v školských jedálňach stravovali za socializmu, majú veľmi podobné zážitky ako ich deti, ktoré do školy chodili v tomto storočí.
Zahŕňa to aj jeden veľmi podstatný aspekt – to, že strava z jedálne nezvykla byť veľmi chutná. Prirodzene, vždy to závisí od konkrétnej jedálne a konkrétneho stravníka, väčšina z nás však na jedlo zo školskej kuchyne nespomína s láskou. Medzi najväčšie hrôzy patrili pľúcka na smotane či mliečna polievka, jedlá, čo dnes už, našťastie, patria do dávnej minulosti.
Rôzne tajomné prívarky, rozvarené halušky s tučným mäsom, všadeprítomná tarhoňa či ikonická UHO (univerzálna hnedá omáčka) sú dôvodom, prečo školskú stravu mnohí považujú za postrach. Nuž, navariť jedlo, ktoré je lacné a zároveň nasýti stovky stravníkov, nie je ľahká úloha. Niektoré jedálne sú schopné si s ňou poradiť, niektoré ju zasa nezvládajú. Tak to bolo vždy.
Mnohí priznávajú, že školská kuchyňa im dokázala znechutiť konkrétne jedlá. Až o mnoho rokov neskôr zistili, že dané jedlo môže byť aj chutné, keď sa poriadne pripraví. Sem patrí napríklad ryžový nákyp či kôprovka.
Sťažnosti nie sú ničím novým
Ak si niekto myslí, že nadávanie na školské jedálne je len doménou rozmaznaných moderných detí, je naozaj na veľkom omyle. Časopis Kamarát v roku 1985 uskutočnil anketu medzi žiakmi základných škôl. Ich odpovede sa výrazne líšili. Kým niektoré deti nemali čo vytknúť svojej jedálni, iné sa sťažovali napríklad na neporiadok, tlačenice alebo nedovarené, spálené či inak nevyhovujúce jedlo.
Renáta a Ľuba nešetrili kritikou: „Napríklad sme mali rezne. Boli tenké ako papier. Nečudo, že potom bolo veľa odpadkov. Na ďalší deň sme mali kura, ak sa to dá nazvať kuraťom. Presnejšie by bolo: kosti z kuraťa. Možno boli príliš ugrilované, alebo už neviem, čo sa s tým mäsom mohlo stať.“
Deti sa dočkali odpovede od pracovníčky Ministerstva školstva SSR, ktorá uviedla, že všetky jedlá sú pripravované odborne, a keď sa im nepáči, je to len preto, že majú predsudky voči jedlám, aké doma nemajú, alebo sú obeťami niečoho ako masovej hystérie, čiže preberajú negatívne názory od iných detí bez toho, aby jedlo samy ochutnali.
Pestrý výber jedál
V uplynulých dvoch desaťročiach sa situácia s výberom jedál výrazne mení k lepšiemu. Na Slovensko prichádzajú nové potraviny a jedlá, čo sa prirodzene odráža aj na ponuke školských jedální. Dnes mnohé z nich poskytujú aj jedlá zo surovín, ako je napríklad tofu, šťava z červenej repy či bulgur. Naopak, vyradené boli nápoje s vysokým obsahom cukru, údené mäso, vnútornosti či polotovary. Ministerstvo školstva disponuje asi tisíckou receptov schválených pre školské jedálne.
„Naším cieľom je, aby školské jedálne poskytovali deťom zdravé a chutné pokrmy. Zníženie obsahu cukru, soli a nezdravých tukov v jedlách je kľúčové pre zdravý vývin detí. S novými receptúrami a zvýšeným využitím čerstvej zeleniny a ovocia sa snažíme nielen zlepšiť kvalitu školského stravovania, ale aj podporiť správne stravovacie návyky, ktoré budú mať pozitívny vplyv na ich zdravie,“ uviedol minister školstva Tomáš Drucker v roku 2024.
Veľkou témou v súčasnosti sú aj rôzne dietárne preferencie či alergie a intolerancie. Mnoho jedální dokáže tieto potreby pokryť vlastnými kapacitami, alebo zabezpečia privezenie vyhovujúceho jedla z nejakej inej jedálne.
Obedy „zadarmo“
Zaujímavou epizódou sú obedy zadarmo. Niečo, čo na prvé počutie znie ako fantastický nápad, sa však ukázalo byť troška komplikovanejšou problematikou.
V roku 2018 premiér Fico oznámil, že vláda každému dieťaťu na ZŠ a v poslednom roku MŠ uhradí 1,2 €, čo je dotovaná cena obeda. Rodičia by teda za stravu nič neplatili. Zadarmo by to však nebolo, pretože štátnu kasu by to vyšlo na 106 miliónov eur. Bezplatné obedy pre žiakov ZŠ vstúpili do platnosti v septembri 2019.
Tento príspevok čelil kritike. Bol veľmi neadresný a zadarmo mali obedy aj deti, ktoré to vôbec nepotrebovali. Tým, že jedálne museli variť pre všetky deti v škole, im stúpli náklady. Museli prijať nové pracovné sily či nakúpiť nové vybavenie. Okrem toho, v niektorých školách bola dotácia nedostatočná a rodičia museli doplácať režijné náklady.
Po zmene vlády boli v roku 2021 obedy zadarmo zrušené a nahradil ich daňový bonus. Netrvalo to však dlho a v máji 2023 ich zaviedli opäť.
Nedávny vývoj
Ani školské jedálne neobišla pohroma v podobe pandémie koronavírusu. Počas najťažších mesiacov boli jedálne zatvorené pre stravovanie, variť sa však mohlo naďalej. Obedy však boli stravníkom rozvážané.
Stále častejšie sa v súvislosti so školským stravovaním riešia otázky spojené s produkciou odpadu. S iniciatívami prichádzajú či už samotné školy, alebo rôzne organizácie. Doterajšie výsledky ukazujú, že niekedy stačí len zopár drobných zmien na to, aby sa radikálne znížilo množstvo vyhodených potravín.
V súčasnosti je veľkým problémom nedostatok personálu v školských jedálňach. Ide o dlhodobý problém. Môže to súvisieť aj s tým, že platy v tomto odvetví sú skutočne tragické – pohybujú sa na úrovni minimálnej mzdy. Zle platené kuchárky často pracujú so starým vybavením a musia plniť náročné úlohy. Ak sa pri tom všetkom ešte dokážu usmiať na dieťa, ktorému podávajú obed, ide o skutočne heroický výkon.
