Nejeden človek si myslí, že desať eur na obyčajný pracovný deň je úplne postačujúca suma. Veď nepotrebuješ kupovať nové oblečenie ani platiť veľké účty, chceš len normálne fungovať. Presne s týmto presvedčením som ráno vstal. V peňaženke som si na tento experiment nachystal jedinú desaťeurovú bankovku a v hlave jednoduchý plán.
Chcel som prežiť – musel som teda niečo jesť, čo predstavovalo môj potenciálne najväčší výdavok. Obedové menu dnes stojí približne osem eur, takže mi predsa ešte niečo zostane. Realita však ukázala, že som s niektorými vecami vôbec nepočítal a desať eur sa dnes minie oveľa rýchlejšie, než si človek myslí.
Ráno a prvý náraz
Po mojom nedávnom experimente s každodenným kráčaním do práce (pričom som do práce aj teraz išiel peši, aby som sa vyhol plateniu za cestovný lístok) som sa akosi naladil na kofeínovú vlnu, a tak každý deň začínam kávou. Bez nej sa mi oči otvárajú len veľmi pomaly a mozog funguje na polovičný výkon. Cestou do práce som sa preto zastavil pri obľúbenej kaviarni. Keď som sa však pozrel na cenník, chuť ma okamžite prešla. Veľké cappuccino stálo 3,80 eura. To je takmer štyridsať percent celého denného rozpočtu.
Na chvíľu som premýšľal, či si ho predsa len nekúpim. Potom som si uvedomil, že by som neskôr musel šetriť na obede, a ak by som šetril na obede, pre zvyšok dňa by mi neostalo v podstate nič. Zahynul by som – alebo by som musel objedať koberec či vlastnú topánku. Moje odhodlanie udržať si v peňaženke tých desať eur však vytrvalo. Rozpočet zostal zatiaľ nedotknutý.
Dopoludňajší boj a myšlienky na „miláška“
Okolo desiatej hodiny sa môj elán začal stretávať s pochybnosťami. Prepočítaval som každý jeden cent a bol som si istý, že do večera zostane absolútne bez peňazí. Ako dokážem prežiť po obede z dvoch eur? Situáciu ešte zhoršil kolega, ktorý si priniesol čerstvý maslový croissant.
Celá kancelária rozvoniavala a mne začal hlasno protestovať žalúdok. Treba pripomenúť, že na raňajky som nemal peniaze a z domu som si nič nepriniesol, keďže by to porušovalo pravidlá môjho experimentu. Na otázku, či si nedám kúsok, som len s úsmevom odvetil, že dnes šetrím.
V takých chvíľach človek zistí, aké dôležité sú obyčajné drobnosti. Chuť na sladké alebo malé občerstvenie príde úplne prirodzene, no keď máš obmedzený rozpočet, musíš ju jednoducho ignorovať a bojovať s nutkaním premeniť sa na Gluma z Pána prsteňov a nezačať skákať po stoloch kolegov a pomätene škriekať po celej kancelárii, že máš narodeniny, ten croissant je tvoj „milášek“ a že je iba tvoj a nikoho iného!
Mojím jediným spojencom v tejto prípravnej fáze vojnového ťaženia na miestnu kantínu bola voda z vodovodu. Niekoľko pohárov síce hlad úplne nezaženie, ale aspoň na chvíľu otupí pocit prázdneho žalúdka. Stále som neminul ani cent. Hladomor sa však začínal prejavovať.
Obed a slovenská realita
Keď odbila dvanásta, skúsil som na internete nájsť reštauráciu, kde by som sa najedol za čo najlacnejší peniaz. Rýchlo som zistil, že nájsť niečo sýte za rozumnú cenu už nie je vôbec jednoduché. Časy lacných menu sú dávno preč a väčšina podnikov sa pohybuje okolo ôsmich až desiatich eur.
Nakoniec som stavil na overenú kantínu pri mojej práci, kde som si zadovážil hlavné jedlo za 6,90 eur. Žiadna polievka, žiadny šalátik. Nič. Aspoňže jedlo bolo sýte. Bola to najlepšia možnosť. Po zaplatení mi zostalo ešte 3,10 eura a na chvíľu som mal pocit, že som finančný génius. Z troch eur budem schopný prežiť!
Komplikácia, s ktorou som nerátal
Následne sa však rozbehla situácia, s ktorou som nemal ako rátať. Po tretej hodine mi zavolal kuriér, že mi doniesol zásielku, na ktorú som čakal už mesiac. Nadhodil som, samozrejme, že či by mi ju nemohol doniesť zajtra (nespomenul som mu, že len nechcem platiť za električku, aby som si zásielku stihol prevziať), no moja túžba po danej zásielke bola priveľká. Išlo o zberateľskú figúrku, ktorá ku mne cestovala až z Kanady. Nemohol som čakať dozajtra. Letel som teda na električku, minul som 1,20 € a letel som domov.
Možno si teraz hovoríš, že bežný človek takúto udalosť len tak bežne nemá, no treba povedať, že neočakávané okolnosti môžu zastihnúť každého. Mohol som to jedno euro a dvadsať centov ušetriť, no nebol by som to ja, kebyže sa neponáhľam za svojou figúrkou v hodnote polovice jednej výplaty.
Zostalo mi teda 1,90 eura. Akurát na tri syrové pagáče, ktorá ma spolu s veľkým pohárom vody zasýtili na večer. Aspoňže mi prišla tá figúrka. S tou som zaujal svoje oči a ruky natoľko, že žalúdok doslova zaspal. Z celého desaťeurového rozpočtu mi zostalo približne 40 centov. Za tie by som si vedel zadovážiť ešte nejaké rožky, no radšej som si tieto centy ponechal, ak by ma v noci prišiel niekto okradnúť.
Verdikt
Prežiť pracovný deň s desiatimi eurami sa síce dá, no rozhodne to nie je pohodlné. Stačí jediný nečakaný výdavok a rozpočet sa zosype ako domček z karát. Človek musí zabudnúť na spontánne zastávky v kaviarni, sladkosti aj drobné radosti počas dňa. Každé euro zrazu dostáva úplne inú hodnotu.
Tento malý experiment mi ukázal, ako veľmi sa za posledné roky zmenili ceny bežných vecí. Káva, obed či cesta domov dnes predstavujú položky, nad ktorými väčšina ľudí bežne nerozmýšľa. Keď však máš k dispozícii iba desať eur, začneš počítať každý cent a veľmi rýchlo pochopíš, že šetriť sa dá len dovtedy, kým sa nestane niečo nečakané.
Nedávno sme ti priniesli aj článok o tom, aké reálne náklady sa spájajú so životom počas jedného dňa bežného Slováka. A 10 eur po prepočítaní skutočne všetkých nákladov to teda nebolo. Viac sa dozvieš v článku nižšie.
