Doktora Victora Frankensteina a jeho monštrum, ktoré vytvoril na základe štúdia alchýmie, lekárskych spisov a chémie, poznáme všetci. Prvýkrát nám Frankensteina a jeho monštrum predstavila Mary Wollstonecraft Shelley vo svojej slávnej próze Frankenstein, čiže moderný Prometeus z roku 1818.

Mrazivý hororový román len 18-ročnej spisovateľky sa stal nesmrteľnou súčasťou popkultúry a hororového žánru. Dnes o Frankensteinovi počul snáď každý, a to aj ten, kto spomínanú knihu nikdy nečítal. Dočkali sme sa neuveriteľného množstva filmových adaptácií (viac či menej verných predlohe), ale aj divadelných hier či komiksov.

Mary Shelley vychádzala z rôznych inšpirácií, a medzi tie kľúčové zrejme patril aj taliansky lekár a fyzik Giovanni Aldini. Tento vedec sa totiž pokúšal o to, čo úspešne dosiahol doktor Frankenstein: oživiť mŕtvolu pomocou elektriny.

Pokusy so zvieratami

Giovanni Aldini sa narodil v roku 1762 a počas svojho života sa veľmi zaujímal o elektrinu a magnetizmus. Jeho strýkom bol slávny lekár Luigi Galvani, ktorý zistil, že svaly mŕtvych zvierat (konkrétne žiab) sa po zásahu elektrinou sťahujú. Tento fenomén sa stal známy ako „galvanizmus“ a netrvalo dlho a vedci si začali klásť otázku, či by podobný efekt docielili aj v prípade ľudskej mŕtvoly.

O to sa najviac zaujímal už spomínaný Giovanni Aldini, ktorý pôsobil ako profesor chémie a fyziky na univerzite v Bologni. Išlo o vzdelaného muža, ktorý sa tešil vážnosti a úcte. Podľa všetkého ale mal tiež zmysel pre šou, keďže svoje podivné experimenty predvádzal pred dychtivým publikom.

Najprv sa zameriaval na možné terapeutické možnosti galvanizmu. Pomocou elektrických šokov sa pokúšal liečiť 27-ročného farmára Luigiho Lanzariniho, ktorý trpel silnými depresiami. S úžasom potom pozoroval, že pacientov stav sa výrazne zlepšil.

Išlo vlastne o predchodcu elektrokonvulzívnej terapie, ktorá sa v ťažkých prípadoch aplikuje aj dnes. Aldiniho tento úspech povzbudil k ďalšiemu bádaniu. Stal sa posadnutý elektrinou a jej možnosťami a nadviazal na experimenty svojho strýka so žabami. Aldini vyrazil na svojské turné po celej Európe, kde šokovaným divákom predvádzal neuveriteľné veci. Pomocou elektriny dosiahol, že mŕtve zvieratá pohybovali končatinami či hlavami. Hlava mŕtveho býka napríklad žmurkala, vyplazovala jazyk či gúľala očami.

Popravený znovu ožil

K experimentom s ľudskými mŕtvolami pristúpil v roku 1802. Elektrické póly zaviedol do úst a do uší. Výsledok bol impozantný. Mŕtvy otváral oči a ústa, žmurkal či škrípal zubami. Výsledky dodali Aldinimu na sebavedomí a v roku 1803 si trúfol podobné predstavenie predviesť publiku.

Do karát mu hralo, že práve vtedy popravili mladíka Georgea Fostera, odsúdeného na smrť za vraždu svojej manželky a dcéry. Aldini bol presvedčený, že pred divákmi dokáže telo čerstvo popraveného nebožtíka znovu oživiť. Tentokrát využil viacero elektrických pólov. Okrem úst a uší dokonca jeden zaviedol aj do Fosterovho konečníka. Následne do tela pustil silné elektrické šoky.

Pre očami vydesených divákov Foster pohyboval rukami, kopal nohami a dokonca otvoril oko a zadíval sa ním priamo na publikum. Prizerajúci sa ľudia sa triasli od strachu, prepadali panike a boli presvedčení, že Aldini vraha naozaj priviedol k životu. Dožadovali sa tiež jeho opätovnej popravy. Jeden z divákov bol dokonca v takom šoku, že dostal infarkt a na mieste zomrel. Aldini sa netajil tým, že cieľom jeho experimentov je hlavne poukázať na prospešnosť galvanizmu v každodennom živote, ale aj v ďalšom vedeckom bádaní.

Historici sa však zhodujú, že svoje konanie nedomyslel do konca a neuvedomil si, čo by v praxi mohlo znamenať, ak by sa mu skutočne podarilo mŕtveho oživiť (hoci podľa názoru modernej vedy je smrť nemenným stavom a nie je možné ho zvrátiť). Za svoje výskumy bol Aldini odmenený rytierskym rádom od rakúskeho cisára Františka I. za rozvoj prírodných vied.

Sám Aldini ale nebol s výsledkom experimentu s Fosterom spokojný. Chcel ho totiž oživiť úplne. Stačilo to však na to, aby sa z jeho pokusov stal mrazivý príbeh, ktorý sa medzi ľuďmi šíril ako požiar. Samotná Mary Shelley ho pravdepodobne počula vo svojom detstve a neskôr ho využila ako inšpiráciu pre svoj slávny hororový román.