Každý z nás iste dobre pozná slávny román Kniha džunglí od Rudyarda Kiplinga. Dobre oboznámení sú s jeho príbehom aj tí, ktorí knižku nikdy nečítali. Dočkala sa mnohých filmových adaptácií. Tou najznámejšou je zrejme populárny animák od štúdia Disney. Hlavným hrdinom je chlapec Mauglí, ktorý po útoku tigra Šer Chána príde o rodičov a musí žiť uprostred džungle. Ujme sa ho vlčia svorka na čele s vlčicou Rakši, ktorá ho vychová ako vlastné dieťa.
Možno ale nevieš, že prípady, keď boli deti vychovávané vlkmi či inými zvieratami, rozhodne nepatria len do sféry beletrie. Existuje totiž až strašidelne veľa príbehov, keď ľudské dieťa vychovali vlci, gazely či psy. Samotný Kipling sa pri písaní svojej Knihy džunglí zrejme inšpiroval skutočným príbehom muža menom Dina Sanichar.
Niečo o jeho osude si povieme práve v tomto článku.
Vlčie dieťa
K šokujúcemu objavu došlo v roku 1872 v štáte Uttarpradéš v Indii. Skupina lovcov sa predierala džungľou, keď sa im naskytol pohľad na neuveriteľnú scénu. Všimli si svorku vlkov, medzi ktorými bolo malé dieťa. Chodilo po štyroch a zdalo sa, že s vlkmi si veľmi dobre rozumie. Lovci celú svorku sledovali až do ich jaskyne. Následne sa z nej vlkov pokúsili vydymiť založeným ohňom. Vlkov sa im podarilo zabiť a chlapca zachránili. I keď… o tom, či ho naozaj zachránili, by sa dalo veľmi dlho polemizovať.
Zabudni na romantické a idealistické príbehy Mauglího. Reálne príbehy ľudí, ktorých vychovali divoké zvieratá, sú oveľa depresívnejšie, mrazivejšie a v konečnom dôsledku tragicky smutné. Chlapca umiestnili do sirotinca, kde dostal meno Dina Sanichar. Odhadom mal asi šesť rokov a podľa všetkého strávil v prítomnosti vlčej svorky celý svoj doterajší život.
Neschopný života medzi ľuďmi
O chlapca sa začalo zaujímať mnoho odborníkov, ktorí sa ho snažili zaradiť do ľudskej spoločnosti. To sa však ukázalo byť extrémne náročné. Dina mal mimoriadne nízke IQ, nebol síce nemý, ale nedokázal rozprávať a vydával len zvieracie zvuky. Nikdy sa nepodarilo naučiť ho rozprávať, čítať ani písať.
Podľa dostupných svedectiev sa v sirotinci správal k ľuďom nepriateľsky a agresívne. To bolo zrejme spôsobené tým, že ťažko niesol, že ho lovci odlúčili od jeho vlčej rodiny. Stále chodil po štyroch a odmietal nosiť oblečenie. Jedol výhradne surové mäso a zuby si ostril na kostiach. K ľuďom choval nedôveru, hoci časom sa od nich naučil chodiť na dvoch nohách (aj keď s veľkými problémami) a dokonca si navykol na fajčenie tabaku.
Do spoločnosti nikdy nezapadol
Občas bol tiež ochotný obliecť si adekvátne oblečenie, hoci mu to nikdy nebolo príjemné a radšej ostával úplne nahý. Jeho mentálnu úroveň sa ani napriek veľkej snahe nepodarilo pozdvihnúť. Rovnako to platilo pre jeho výzor. Celkovo strávil v spoločnosti ľudí dve dekády, ale stále mal v sebe jasné zvieracie črty (príliš nízke čelo, veľké zuby) a k ľuďom pristupoval s ostražitosťou a nedôverou.
Samého seba zrejme nikdy nevnímal ako súčasť ľudského pokolenia a pravdepodobne sa cítil byť zajatcom vo svete, ktorý vnímal ako cudzí a nepriateľský. Jediným priateľom, ktorého Dina mal, bol ďalší chlapec zo sirotinca. Ten s ním zdieľal mnoho podobností, keďže bol tiež vychovávaný divokými zvieratami uprostred džungle.
Dina Sanichar zomrel v roku 1895 na tuberkulózu. Vzhľadom na to, že nikto presne nevedel, koľko mal rokov, jeho vek nemožno presne určiť. Zrejme mal ale v čase smrti približne 29 rokov.
Nebol jediný
Tragický príbeh Dinu ale nebol jediný. Hlavne India mala až neuveriteľne veľkú skúsenosť s divokými deťmi, ktoré vychovávali zvieratá uprostred džungle v nulovom kontakte s ľudskou civilizáciou. Tieto príbehy často inšpirovali mnohých spisovateľov a umelcov, vrátane spomínaného Kiplinga.
Tí ale vo svojich dielach často predstavili oveľa romantickejší pohľad na tieto nevšedné a smutné ľudské osudy. Ako nám dokazuje aj Dina Sanichar, nič idylické ani príjemné na takomto živote ani zďaleka nebolo. Išlo o život v strachu, úzkosti, na ktorého konci v drvivej väčšine čakala predčasná smrť.
