Slovenská metropola východu sa v očiach zahraničných návštevníkov často javí ako malebné mesto s bohatou históriou, no britský youtuber Sam Pepper sa rozhodol nahliadnuť za nablýskanú oponu košického centra. Vo svojej reportáži prináša surový, no empatický pohľad na sídlisko Luník IX, ktoré je v Európe synonymom pre rómske geto. Ako informoval web Interez, kým oficiálne štatistiky z roku 2024 uvádzajú vyše sedemtisíc obyvateľov, Pepper hovorí o komunite obsahujúcej možno až desaťtisíc ľudí žijúcich v ostrom kontraste k zvyšku mesta.
Cesta na perifériu sa pre neho začala bariérou, ktorú mnohí miestni poznajú až príliš dobre. Keď sa pokúšal privolať si taxík, vodiči po zistení cieľovej destinácie okamžite rušili objednávky. Nakoniec ho odviezla žena, ktorá ho však zo strachu vysadila ešte pred hranicami sídliska. Sám vo videu upozorňuje na extrémnu izoláciu tohto miesta, o ktorom tvrdí, že ho obchádza nielen mestská hromadná doprava, ale aj policajné hliadky, čím sa prehĺbuje pocit štátu v štáte.
Luník IX pohľadom youtubera
Hneď po vstupe na sídlisko Sama obklopila skupina detí, ktoré sa mu ponúkli ako sprievodcovia. Napriek drsným podmienkam našli spoločnú reč pri téme svetového futbalu a debatách o tom, či je lepší Messi alebo Ronaldo.
Tvorca si všíma ich nespútanú energiu a hravosť, no zároveň si uvedomuje prítomnosť miestnej školy, ku ktorej zaujal kritický postoj. „Je pekné, že tu je škola, ale dôvod, prečo sa tu nachádza, je ten, aby deti zostali na sídlisku. Aby sídlisko neopúšťali a nestretávali iných ľudí,“ hovorí.
Pepper sa vo svojej analýze vracia aj do hlbšej histórie a pripomína, že Rómovia sú súčasťou nášho územia už od 14. či 15. storočia. Majú slovenské občianstvo a pasy, no napriek tomu čelia niečomu, čo youtuber nazýva „masovým rasizmom v modernej spoločnosti“.
Vkročil aj do temnejších zákutí
Počas prieskumu narazil aj na temnejšie zákutia sídliska, pred ktorými ho varovali samotní obyvatelia. Miestny muž mu ukázal budovu, ktorej sa všetci vyhýbajú so slovami: „Sú tam občania, ktorí sú na sídlisku vyvrheľmi. Ich správanie je desaťnásobne horšie a predstavujú reálnu hrozbu.“ Sam priznal, že mal najväčší rešpekt pred skupinkami mladých mužov v dospelom veku, no zvedavosť ho nakoniec prinútila nazrieť aj do vnútra týchto zdevastovaných priestorov.
V sprievode miestneho chlapca prešiel chodbami, ktoré pripomínajú skôr postapokalyptický film než miesto pre život v 21. storočí. V malých, preplnených bytoch bez tečúcej vody čelia ľudia neustálemu riziku požiarov a katastrofálnym hygienickým podmienkam. Obyvatelia mu prezradili, že pre vodu na splachovanie toaliet či osobnú hygienu musia denne chodiť k spoločnej studni, čo je pre nich prirodzená, hoci krutá každodenná realita.
Vynaliezavosť detí
Najviac emócií v Samovi zanechala návšteva blízkeho lesa, kde mu deti predviedli svoju obľúbenú zábavu – adrenalínové spúšťanie sa po zľadovatenom svahu v závratnej rýchlosti. Pepper, ktorý si to sám vyskúšal, s dojatím sledoval ich vynaliezavosť v prostredí bez moderných technológií.
„Tieto deti sú ako všetky ostatné deti. Rady sa hrajú a potulujú vonku. V komunite ma privítali s otvorenou náručou bez akéhokoľvek zaváhania. Nemajú iPady ani telefóny, a tak namiesto toho zápasia, robia saltá a hľadajú si vlastné spôsoby, ako sa zabaviť,“ poznamenal.
Sam Pepper uzatvára svoju návštevu mrazivým postrehom o tom, ako drsné prostredie geta nevyhnutne formuje charakter detí, ktoré už vo ôsmich rokoch musia tvrdo bojovať o základné veci. S obavou sa pýta: „Čo budú ochotní urobiť pre peniaze, keď budú mať osemnásť? Nie preto, že by boli zlí. Jednoducho nikdy nedostali rovnaké možnosti ako my.“
Hoci pripúšťa bezpečnostné riziká, v komunite našiel aj prekvapivé množstvo dobra a ľudskosti. Svoju skúsenosť končí varovnou myšlienkou pre majoritnú spoločnosť, že identita miestnych je len produktom ich izolácie. „Keď sa obhliadnete, uvedomíte si, že všetko, čím sú, je produktom ich prostredia. Pretože ak vás majú všetci za zloducha, časom sa ním aj stanete,“ zhodnocuje na záver.
