Na začiatku októbra sa Slováci Táňa a Martin rozhodli zbaliť si batohy, obuli si pohodlné topánky a vydali sa na jednu z najznámejších pútnických trás sveta – Camino de Santiago. Namiesto typickej dovolenky pri mori si zvolili výzvu, pri ktorej prekonali vyše 250 kilometrov za 11 dní, spali v ubytovniach s desiatkami ľudí a každé ráno začínali nový úsek s pocitom úplnej slobody.
Počas cesty pochopili, že k šťastiu človek naozaj nepotrebuje veľa – len trochu odvahy, otvorenú myseľ a dobrého parťáka. V článku sa dozvieš, ako sa zrodil nápad vyraziť na Camino, čo bolo na ceste najťažšie a aké ponaučenia si z nej Táňa a Martin odniesli.
Ako sa zrodil nápad podniknúť túto cestu – Camino de Santiago? Bola to spontánna myšlienka alebo ste o tom snívali už dlhšie?
Obidvaja milujeme chôdzu a neradi chodíme na predražené dovolenky, kde by sme dva týždne ležali na pláži, alebo na rýchle poznávacie výlety, kde sú jediným cieľom fotky. Lákala nás výzva (fyzická aj mentálna). Išli sme v podstate bez prípravy – prešli sme jedenkrát, asi mesiac pred touto cestou, 30 km za deň a skončili sme s obrovskými pľuzgiermi. Aspoň sme otestovali úplne nevhodnú obuv.
Dva týždne, 240 kilometrov (aspoň taká informácia sa ku mne dostala) – čo bolo pre vás najťažšie? Boli to pľuzgiere, počasie, náročný terén … alebo skôr spolužitie 24/7?
Podľa aplikácie Strava sme prešli presne 252 km za 11 dní. Najťažší úsek prišiel asi v polovici, keď sme obidvaja naraz ochoreli (niečo ako covid). Ostali sme ležať dva dni v hoteli a z časového hľadiska sme si nemohli dovoliť ležať dlhšie, aj keď si to telo ešte pýtalo.
S týmto sa spája aj výzva spania v izbe s ostatnými pútnikmi na poschodových posteliach, kde nás bolo niekedy 10, 20, ale aj 30. Úprimne, so štupľami v ušiach a s klapkami na očiach sme sa takmer každú noc vyspali výborne. Keď bola noc ťažšia, ranný čerstvý vzduch a fyzická aktivita nás prebrala lepšie ako káva.
Nejakým zázrakom sa nám podarilo pred cestou kúpiť topánky, ktoré ani jedného z nás nevydrali. Počasie bolo ukážkové (cez deň 20 až 27°C), aj keď ChatGPT nás varoval, že môže byť na začiatku októbra daždivo.
S Martinom spolu trávime aj doma všetok dostupný čas, takže takýto výlet pre nás nebol veľkou zmenou v spolužití. Okrem toho, že sme partneri, sme aj super parťáci na každý deň. Martin ma neustále zabáva svojím humorom a ja s ním veľmi rada riešim odpovede na filozofické otázky.
Ako ste riešili praktické veci – kde ste spali, jedli a… no, keď to na vás prišlo? Môžete spomenúť aj najzaujímavejšie nocľahy či „záchodové“ zážitky.
Spali sme v ubytovniach pre pútnikov (tzv. Albergue), ktorých bolo po ceste pomerne veľa. Na poslednom 100 km úseku bolo však aj veľmi veľa ľudí, takže v tých najznámejších ubytovniach bolo treba prísť už o jednej poobede, aby sa nám ušlo miesto. Ubytovne pozostávali väčšinou z dvoch izieb, v ktorých bolo 15 – 30 postelí, a z dvoch záchodov pre ženy aj mužov. Toto bol úprimne väčší výstup z komfortnej zóny ako vykonanie potreby v prírode. Je trochu stresujúce uvoľniť sa pri veľkej potrebe, keď v rade stoja ďalší ľudia.
Každá ubytovňa mala k dispozícii kuchyňu, ale nie vždy bola vybavená kuchynskými pomôckami (čo je pre nás dodnes záhadou, prečo to tak bolo, či pútnici kradli tieto veci, alebo tam ani nikdy neboli). Preferovali sme si variť na ubytovni, či už nejaké cestoviny s omáčkou, alebo párky, praženicu či ovsenú kašu s banánom na raňajky. Nerobilo nám problém si zbaliť sendvič na cestu a mať ho ako hlavný chod. Občas sme využili aj miestne reštaurácie, kde ponúkali polievku, hlavné jedlo, nápoj, dezert a kávu za 10 eur.
Stretli ste na ceste nejakých nezabudnuteľných ľudí? Alebo ste zažili momenty, ktoré vás dojali či rozosmiali?
Asi najzaujímavejší bol starší nemecký pán (60+), pre ktorého je Camino posledných 17 rokov jeho životom. Mal na sebe ovešaný celý svoj život a kráčal pomaly, ale neprestával. Kráča jednotlivé trasy hore-dole, občas sa zastaví v nejakom ubytovaní, kde ho práve potrebujú, tam dobrovoľne pomáha na recepcii, a potom sa vráti ku kráčaniu. Pre nás to bol sympatický pohľad na to, ako si naozaj môžeme v tomto živote vybrať čokoľvek a ísť si za tým. Nie je len jedna univerzálna, nalinajkovaná cesta.
Ďalší pán z Kanady nás presviedčal, aby sme cestovali čo najviac, kým sme mladí. Sám na sebe cítil známky staroby – rozhodol sa, že si život bude užívať až na dôchodku, ale realita je o niečo ťažšia. Radi by sme toto posolstvo odovzdali ďalej a pripomenuli všetkým, aby nečakali na dôchodok, kým sa nebudú báť vyjsť z komfortnej zóny. Dôchodok nemusí prísť nikdy a životnej energie bude už len a len menej.
Čo vám Camino dalo? Bolo to len o chodení alebo ste si z cesty odniesli aj niečo hlbšie – možno nový pohľad na život, vzťah či seba samých?
Dalo nám to znovuuvedomenie si toho, že k šťastiu potrebujeme naozaj málo. Strecha nad hlavou, dobrá spoločnosť, chutné jedlo a príroda. Sú to naozaj veci, ktoré človek môže mať aj bez toho, aby bol milionárom. Keď je človek na Slovensku, často veľmi rýchlo spadne do bežného kolobehu: robota, šport, rodina, spánok. Na tejto ceste sme pocítili nadhľad nad týmto často nezmyselným kolobehom a neskutočnú slobodu.
Keby sa niekto rozhodol ísť po vašich stopách – akú jedinú radu by ste mu dali?
Naplánuj to podstatné, ale vo zvyšku sa nechaj viesť cestou. Camino má svoj vlastný rytmus a často vie lepšie než ty, kam ťa má zaviesť.
Koľko vás stál tento „chodiaci“ trip?
Rátali sme to len orientačne, ale na hlavu to bolo na dva týždne približne do 700 eur vrátane leteniek, ktoré na poslednú chvíľu stáli 200 eur. Ubytovne okolo 5 – 15 eur/noc, jedlo okolo 20 eur na deň, plus nejaké extra výdavky na kávu, lieky a hlúposti. Myslím, že keby si to naplánujeme skôr a v polovici cesty neochorieme (hotelová izba pre dvoch stála minimálne 45 eur), tak by sme ušetrili 100 – 200 eur.
