Utorok 5.7.2022
sk
Sviatok svätého Cyrila a Metoda | Cyril, Metod
cz
Den slovanských věrozvěstů Cyrila a Metoděje | Cyril, Metoděj

Ak si sa už stal hrdým majiteľom plastovej kartičky zvanej vodičský preukaz, takmer určite vieš, že na cestách to nie je med lízať. A ako dokazuje slovenský internet, na tých našich je to priam medový hardcore. Ale ani sto videí ťa nenaučí toľko, ako jedna živá jazda v autoškole, najmä tá najdôležitejšia, posledná.

Shutterstock

Ale poďme k tým, ktorí na ten vytúžený kúsok plastu ešte len čakajú. Vži sa do ich kože. Je to tu, prichádza deň D. Ráno si naštartoval rozliatym čajom, nevadí, mama utrie. O fľaku na tričku, ktorý sa tam akosi neurčito vygeneroval pri umývaní zubov, zatiaľ ešte nevieš, ale dobré pre teba.

Až pri nastupovaní do MHD pochopíš, že si si električenku nechal doma, v tom lepšom prípade. Dvadsať minút napätia a vystupuješ pred autoškolou. Vo dverách míňaš revízora… dovi, ujo! Na skúšku dostaneš úplne iné auto, než si očakával, nevadí, sú aj horšie (možno). Hovoríš si: „Neboj, to dáš!“

Tak nejako by to mohlo vyzerať. Alebo aj nie. Nechajme teda prehovoriť niekoľkých čerstvých (ne)vodičov o ich veľkom dni, ktorí sa s EMEFKA podelili o svoje príhody.

Shutterstock

1. Keď si pomýliš páčku (Laura, 18 rokov)

Neboli to moje prvé skúšky, ba ani druhé. Prvý raz som nedostatočne zacúvala do parkovacieho miesta na cvičisku, na druhý pokus som nepustila chodca, ktorého teniska už prečnievala takmer dva centimetre do vozovky, a za mnou sediaci policajt mal asi zlý deň (istotne nie horší než ja). Dúfala som, že na tretí pokus mi to všetko vyjde.

Po jazde, z ktorej som mala veľmi dobrý pocit (možno aj on), som už pred budovou autoškoly išla cúvať do parkovacieho miesta. Vedľa mňa sediaci inštruktor mi dal očkom najavo, že by som mala vyhodiť smerovku.

To by som však vystresovaná nesmela miesto smerovky zapnúť stierač aj s ostrekovačom a v šoku pustiť volant a pridať plyn. S vedľa stojacim autom som sa zblížila síce nežne, ale dostatočne na to, aby som zaknihovala ďalší neúspech. Mama vraví, že som mladá, všetko mám pred sebou.

Shutterstock

2. Keď ti je zima (Adam, 20 rokov)

Letná idylka – vonku tridsaťštyri stupňov, za volantom tak o jedenásť viac, klíma ide naplno. Spočiatku mi toto osvieženie celkom vyhovovalo, ale keď ma začalo štekliť v nose, vedel som, že sa blíži zápletka. Zo sekundy na sekundu to na mňa prišlo, kýchol som si, no chcel som sa tváriť profesionálne, tak som išiel ďalej – ale schválne, skúste si kýchnuť a nezavrieť pri tom oči. Veď vám vyletia z jamiek.

Po druhom kýchnutí ma ale inštruktor vyzval, aby som zastavil na parkovisku pozdĺž cesty a skrotil svoj nos, pretože kýchanie za volantom nie je práve najbezpečnejšie. Ešte som ani úplne nedobrzdil a kýchol som tretí a hneď vzápätí štvrtý raz. S napoly zavretými očami som si neuvedomil, že auto ešte úplne nestojí a pomaly sa posúva k vozidlu zaparkovanému pred nami, do ktorého som napokon ľahučko narazil. Dokonca ani inštruktor to za mňa nedobrzdil, pretože sa mi proaktívne načahoval po vreckovky. Hm, jeho chyba.

Shutterstock

3. Keď až príliš ľúbiš svoju mamu (Tomáš, 17 rokov)

Boli sme v aute štyria. Za volantom hviezdil spolužiak, ktorý mal práve jazdu, vedľa neho inštruktor, za ním skúšajúci policajt a vpravo vzadu ja, už po jazde, ktorú som zvládol bez väčších problémov. Zrazu spolužiak skríkol: „Jéj, toto červené na svetlách oproti je moja mama!“ Natešený dvakrát zatrúbil, vystrčil ruku z okna a zakýval jej.

Svoju jazdu zvládol podobne ako ja, bez problémov. V dobrej nálade sme pred kanceláriou čakali na verdikt. Ja som sa už opájal blaženým pocitom čerstvého šoféra, tesne po mne išiel dnu on. Vrátil sa so slzami na krajíčku. Na dva otázniky v mojich očiach odpovedal: „Vraj som neodôvodnene použil výstražné znamenie. A to som len chcel pozdraviť maminu.“

Shutterstock

4. Keď nemáš dosť trpezlivosti (Paulína, 23 rokov)

Týmto úsekom som s mamou, otcom či bratom išla ako spolujazdkyňa mnohokrát, preto som sa spoliehala na to, že ho dobre poznám. Bola to skoro rovná cesta s jedným pruhom v každom smere a premávka tu zvykla byť veľmi riedka. Predo mnou už nejaký čas išiel prímestský autobus a tušila som, že v priebehu pár sekúnd zastaví na blížiacej sa zastávke. Stalo sa.

Stojaci autobus som sa rozhodla obehnúť – videla som, že oproti nič nejde, a široko-ďaleko nebola žiadna križovatka. Zapla som ľavú smerovku, pridala plyn a potom mi to celé došlo. Autobus nebrzdil do zastávky, ale za kolónou pred mobilným semaforom, ktorý tam bol kvôli oprave cesty. Zrazu som sa ocitla vedľa zástupu áut a netušila som, kam sa zaradiť… no pánom v aute to už bolo jedno, poslali ma smutnú domov.

Shutterstock

5. Keď si lepší ako policajt (Filip, 18 rokov)

Dodnes neviem, prečo a už vonkoncom nie ako sa mi to podarilo. Na skúškach ma počas jazdy čakal aj rozjazd z križovatky do mierneho kopca. Inštruktor ma vždy učil, aby som si pomohol ručnou brzdou. A to som aj spravil. Keďže som dával prednosť na veľmi rušnej križovatke bez svetiel, sekundy sa prehupli do minút, a tak som medzičasom stihol zabudnúť, že niečo ako ručná brzda existuje.

Keď som konečne uvidel, že na hlavnej je miesto aj pre mňa, bez váhania som siahol po rýchlostnej páke, niečo som tam zaradil a šliapol na plyn. Išlo to, ale ťažko, tak ťažko ako nikdy, a ja som pod spýtavým pohľadom uniformovaného pána za mojím chrbtom vôbec netušil prečo. Auto hučalo, ledva sa plazilo vpred. Do medzery na hlavnej som sa zmestil len tak-tak. Záhadu objasnil krátky pohľad na displej pri tachometri, ten prikazoval uvoľniť parkovaciu brzdu a spolu s ním som si všimol odporučenie na podradenie do dvojky.

Ten zápach spálenej spojky cítim doteraz. Čo ma definitívne odrovnalo, boli slová za mnou sediaceho policajta: „No, mladý muž, na svojom aute to neskúšajte, nemuselo by sa mu to páčiť. Ale chválim vás za obdivuhodnú prácu so spojkou. Sám by som to auto z trojky na ručnej brzde hore kopcom nerozbehol.“ O mesiac som mal vodičák v peňaženke.

Shutterstock

Tagy:

Ako hodnotíš tento článok?

Richard Bonde
Ako každé iné dieťa, so slzami v očiach. V sprievode hlasných výkrikov som v chladný februárový večer krátko po pol desiatej zhliadol umelé svetlá petržalskej nemocnice. Môj otec a jeho prísediaci svokor sa zhodli, že v plači je muzikalita – mali úplnú pravdu. Už o dva roky neskôr som kuchynskú linku v pravidelných intervaloch okrádal o varechy a rozbíjal s nimi vedrá z predsieňovej skrine, predstierajúc bytie súčasťou rockového koncertu so stovkami divákov okolo pódia.Tesne pred piatymi narodeninami som sa s radosťou ocitol na svojej prvej vyučovacej hodine – nebola to ani matematika, ani vlastiveda. Bola to hodina bicích nástrojov, mojich najobľúbenejších 20 minút v týždni. Ako obyvateľ trojizbového bytu však pre mňa akákoľvek domáca príprava neprichádzala do úvahy – pre uspokojenie susedov, rodičov a v absolútne poslednom rade aj mňa som začal chodiť na klavír. A sedem mesiacov na to aj do základnej školy na Benkovej ulici v Nitre – mojom takmer rodnom meste.Roky plynuli a s nimi pribúdalo vedomostí a skúseností, hlavne tých hudobných. Už koncom roku 2011, keď bol môj vek stále na prstoch ukázateľnou hodnotou, ma môj otec, učiteľ hudby, zatiahol do prvej kapely (s asi najmenej kreatívnym názvom tohto milénia – The Kapela), ktorá sa na školskej scéne neujala. Neváhal založiť druhú, v ktorej som opäť obsadil pozíciu klávesáka. Táto o niečo rockovejšia zostava nesúca trošičku kreatívnejší názov Wild People bola úspešnejšia a zanikla až v roku 2016.V živote mladého hudobníka nechýbali ani tie o niečo konvenčnejšie veci – výučba anglického jazyka, z ktorého som v predchádzajúcom roku získal jazykový diplom úrovne C1, informačné technológie, môj takmer denný skracovač voľného času a nepochybne aj zdravá dávka jazdy na bicykli.Roku 2013 som skončil na treťom mieste na prijímacích skúškach na osemročné štúdium v Gymnáziu na Golianovej ulici, opäť v bývalom centre Veľkej Moravy – v poslednej chvíli som však od tohto rozhodnutia ustúpil, no o tri roky neskôr som na rovnakú strednú školu presedlal tak či tak, ale na štúdium pätročné so zameraním na anglický jazyk.V súčasnosti sa snažím svoj život držať čo najbližšie k heslu „príjemné s užitočným”. Jedným z mojich koníčkov je a už oddávna bola verejná doprava – dnes pracujem ako webmaster a redaktor portálu imhd.sk, ktorý sa zameriava na informovanie cestujúcej verejnosti vo viac ako 20-tich mestách na Slovensku, a od jesene som tiež redaktorom najzábavnejšieho webového portálu na Slovensku – EMEFKA.Neodišiel som ani od svojej najväčšej lásky – hudby – ktorou sa, hlavne v tejto situácii, snažím živiť svoj sporiaci účet najlepšie, ako to len ide. Mojím hlavným hudobným projektom je skupina Follow hrajúca prevažne coververzie známych skladieb domácej aj zahraničnej tvorby.Popri práci som profesionálnym zlodejom otcovho auta, sem-tam mu ho vrátim, vždy však nablýskané a dotankované. A nezabúdajúc na to azda najmenej dôležité – maturitný ročník gymnázia. Od septembra sa chystám na Vysoké učení technické v Brne, kde chcem vyštudovať odbor Audioinžinierstvo, zvuková produkcia a nahrávanie na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií.So svojou súčasnou životnou situáciou som nadmieru spokojný – pevne verím, že sa v tejto hudobno-informatickej vlne udržím čo najdlhšie. Neviem, čo ma čaká, ale stále chcem svet vnímať ako dieťa. Ako každé dieťa, s radosťou v očiach.
Najčítanejšie
Podobné

Pridaj svoj komentár

Komentáre 0

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Anketa dňa
Trending
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné vyplniť

    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max 15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné vyplniť

      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max 5mb
        *dané pole je potrebné vyplniť