Marcel Skyba žije spolu s jeho priateľkou Emmou a piatimi psami plemena sibírsky husky 360 kilometrov za polárnym kruhom, v Laponsku.

Aké to je žiť v prostredí, kde nič nie je a pomaly nikoho nestretnete? Kde sú najbližšie služby vzdialené aj stovky kilometrov a v lete sa nikam nedovoláte. Akí sú Laponci? Ak ťa to zaujíma, čítaj ďalej.

Ako si sa dostal do Fínska? Čo ťa tam viedlo? Ako dlho tam si?

Nad odchodom na sever Európy som rozmýšľal už zopár rokov, avšak nemal som pri sebe toho správneho človeka. Potom som spoznal Emmu (svoju súčasnú priateľku) a zistil som, že tento vzťah je úplne niečo iné. Vedel som, že čas spriadať plány na odchod do Fínska sa začal práve vtedy, keďže Emma je rovnaká ako ja. Bol som si istý, že tentokrát všetko vyjde, ako má.

Jedného dňa som si sadol v robote za počítač a napísal do vyhľadávača „kennels in Scandinavia“ (chovné stanice) a odoslal cez 240 emailov s našimi fotkami a príbehom. Prišlo mi asi 10 odpovedí a ja som pre nás vybral tu najvhodnejšiu ponuku. Tak sme sa zo dňa na deň zbalili, kúpili auto a opustili zamestnania i rodiny.

Nebavila ma slovenská mentalita

V tom, aby sme odišli, ma utvrdili dve veci. Prvá je mentalita slovenského národa. Prestalo ma baviť dennodenné naťahovanie sa s ľuďmi. Nebavili ma reakcie ľudí. Pochádzam z Košíc, čiže na sídlisku s tromi „huskáčmi“ som si zažil svoje. Každý deň narážky typu – chúďatá psy v byte. Odborníci na severské plemená na každom rohu.

Po tom, ako sme sa zoznámili s Emmou, som sa za ňou presťahoval do Vysokých Tatier, kde sme mali už päť psov plemena sibírsky husky, neskôr pribudol šiesty. Na 110 percent sa nám potvrdilo, že my v tejto republike žiť nebudeme. Každoročné nové zákazy, kde všade sa nesmie so psom, boli už iba čerešničkou na torte.

Počasie bol problém

Najlepšie bolo, keď ma pracovník TANAPu na džípe vyhrešil za to, že som na bicykli so zapnutými dvoma psami o volant. Povedal mi vtedy, že spôsobujem eróziu pôdy a mám vypadnúť. Potom zaradil jednotku a išiel v pohode ďalej naším smerom.