Nórsko si väčšina z nás spája s majestátnymi fjordmi, vysokými platmi a pokojnejším spôsobom života. Pod jeho uhladeným povrchom však funguje aj svojský filmový priemysel, v ktorom sa namiesto neustáleho tlaku kladie väčší dôraz na dobrú atmosféru, spoluprácu a rovnováhu medzi prácou a súkromím. Presadiť sa v ňom však nie je jednoduché – najmä ak človek prichádza zo zahraničia bez kontaktov a znalosti nórčiny.
Svoje o tom vie slovenská filmová producentka Mária, ktorá vyštudovala produkciu na pražskej FAMU a pracovala aj v Českej televízii. Na filme Dcéra režisérky Darie Kashcheevy sa podieľala v čase, keď získal študentského Oscara a neskôr získal aj nomináciu na „veľkého“ Oscara.
Práve cesta na udeľovanie cien jej nečakane zmenila aj súkromný život. Zamilovala sa do Nóra, zbalila si dva kufre a odsťahovala sa do upršaného Osla. V Nórsku však musela napriek vzdelaniu, skúsenostiam a úspešnému filmu začať prakticky odznova.
V rozhovore nám Mária prezradila, prečo je niekedy zostavovanie rozpočtu kreatívnejšie než písanie scenára, ako vyzerá filmový pľac bez kriku a čo všetko musí producent urobiť, aby dostal projekt k divákom. Porozprávala tiež o nórskych platoch a vysokých cenách, hľadaní práce, zvláštnych miestnych tradíciách a aj o tom, prečo sa tam niekedy viac oplatí kúpiť letenku na Slovensko, než zájsť ku kaderníkovi.
Ako sa Slovenka po štúdiu produkcie na pražskej FAMU dostane až do nórskeho filmového priemyslu? Bol odchod do Nórska plánom alebo skôr výsledkom jednej nečakanej príležitosti?
Určite výsledkom jednej nečakanej, ale krásnej príležitosti. Po Nórsku som nikdy netúžila, mám rada Slovensko aj Česko, kde som žila. Nie som však silno pripútaná ku konkrétnemu miestu a viem si predstaviť žiť kdekoľvek so správnymi ľuďmi.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneSom kočovný typ, baví ma objavovať nové miesta a viem byť veľmi spontánna. Po štátniciach na FAMU sme s Maurfilmom pracovali na filme Dcéra režisérky Darie Kashcheevy, ktorý bol nominovaný na Oscara.
Práve na Oscaroch som sa zamilovala do nórskeho „Brada Pitta“, ako ho volajú moji kamaráti. Znie to bláznivo, ale zbalila som si dva kufre a skúsila to. Až po pristátí v upršanom Osle mi došlo, čo som spravila. Otočiť sa už však nedalo a na letisku ma čakal niekto, pre koho sa oplatilo zostať.
Spomínaš si na chvíľu, keď si si prvýkrát povedala, že Nórsko už nie je iba dočasnou zastávkou?
Stále neviem povedať, že tu chcem zostať navždy. Asi by som to momentálne nedokázala povedať o žiadnom mieste. Ja aj môj partner sme kočovné typy a presťahovaniu do inej krajiny sme otvorení.
Náš syn zatiaľ na výber nemá a ide všade s nami. Pamätám si však, ako som sa raz po víkende na Slovensku vrátila do Osla a zrazu sa cítila doma. Pri pohľade na náš byt a Oslofjord sa vo mne rozlialo príjemné teplo a už som sa necítila ako cudzia.
Čo bolo počas prvých mesiacov najťažšie – práca, bývanie, priatelia alebo iná mentalita?
Zvyknúť si na tmu a nájsť si prácu. Prekvapilo ma, aké to bolo náročné. V Prahe a Brne sa na mňa pracovné príležitosti valili, mala som školu, dobré portfólio a už počas štúdia som pracovala na polovičný v Maurfilme. Dva roky nato som začala ešte k tomu pracovať pre Českú televíziu.
V Nórsku som musela ísť naplno, začať odznova, učiť sa jazyk a chodiť na premiéry, festivaly či výstavy, aby som si vytvorila kontakty. Ani to, že môj partner pracuje v rovnakom odvetví, automaticky nepomohlo.
Nóri si držia odstup, neradi riskujú a spolupracovníkov vyberajú veľmi opatrne. Viac než človeka, ktorý sa ide pretrhnúť, si cenia pokoj, dobrú atmosféru a stabilitu. Chuť všetko meniť a okamžite opravovať tam nie je vždy považovaná za najväčšiu pracovnú prednosť.
Čo všetko v skutočnosti patrí medzi povinnosti filmového producenta?
Pojem producent nie je úplne jasne definovaný ani pre ľudí z odboru, pretože zahŕňa veľa úloh, odvetví a fáz. Určite to nie je iba človek, ktorý zháňa peniaze. Producent je kreatívny profesionál pracujúci v kultúre, ktorý zároveň zodpovedá za vznik projektu.
Hľadá vlastný alebo externý námet, skladá správny umelecký tím, zabezpečuje financie a premýšľa nad publikom. Voči divákom má zodpovednosť a počas celého vývoja aj výroby musí hľadať najvhodnejšiu cestu, ako k nim projekt dostať.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Rozpočty a riešenie problémov bývajú často kreatívnejšie než scenár či vizuály. Manažérska a umelecká časť sa pri práci producenta nedajú úplne oddeliť. Keď potrebujete zafinancovať veľký projekt a všetky bežné možnosti verejných fondov sa minuli, musíte byť naozaj vynaliezaví.
Veľkú časť dňa tvoria stretnutia s umelcami a konzultácie scenára, vizuálov, strihu, hudby či zvuku. Potom si potrebujem sadnúť sama k harmonogramom, rozpočtom a finančným plánom. Najradšej hľadám distribútorov, koproducentov, sales agentov a televízie. K tomu patria festivaly a pitchingy, na ktorých treba projekt čo najlepšie odprezentovať.
Navonok to pôsobí bohémsky – cestovanie, festivaly, večere a párty. V skutočnosti sa za tým ukrývajú dlhé dni a noci plné intenzívnych stretnutí, stresu a nádeje vloženej do projektu. Väčšinou sa vraciame vyčerpaní, ale zároveň motivovaní pokračovať.
Na akých projektoch momentálne pracuješ?
Kombinujem svoje firmy a prácu v Česku a Nórsku. Najlepšie je tieto dva svety prepájať a pri financovaní je to často priam nevyhnutné. Vo vývoji mám tri animované seriály – S duchmi je vždy veselo, URSA polárny medvedík a Happily Never After –, dva celovečerné filmy Robot menom Otis a Rosentaal a dva krátke filmy. Každý je v inej fáze, najbližšie k výrobe sú zrejme Otis a Ursa.
Ako sa dá zvládnuť viacero projektov súčasne?
Občas ťažko, ale väčšinou je to výhoda. Pracujem s rôznymi umelcami a niekedy dobre padne prepnúť k inému príbehu. Projekty sa navyše ovplyvňujú – riešenie problému z jedného scenára môže zrazu pomôcť aj ďalšiemu.
Keď projekt nedostane podporu z fondu alebo scenáristovi či režisérovi z osobných alebo pracovných dôvodov chýba motivácia, môžem ho na chvíľu odložiť, venovať sa inému a vrátiť sa k nemu s novou energiou.
Aký je najväčší rozdiel medzi českým a nórskym filmovým priemyslom?
V Česku sa viac tlačí na výkon, na pľaci býva väčší stres, viac emócií a každý sa ostro sústreďuje na svoju profesiu. Maskérka napríklad nebude pomáhať baliť svetlá. České štáby podľa mňa lepšie poznajú pravidlá, presne vedia, čo majú robiť, a efektívnejšie šetria čas aj peniaze.
Nórske štáby sú zase prepojenejšie, ľudia si viac pomáhajú a nikto na nikoho netlačí, čo však niekedy vytvára zbytočné prestoje. V Nórsku sa pracuje najviac desať hodín, v Česku dvanásť. Nórski umelci majú silnejšie odbory a asociácie. V Česku sa ľudia musia viac spoliehať sami na seba. Rozpočty nemusia byť zásadne vyššie a stretla som sa aj s tým, že si Nóri za deň vypýtali menej než Česi. Na nórskych pľacoch je zároveň viac žien, a to aj na pozíciách kamery, zvuku či réžie.
Platí nórska rovnováha medzi prácou a súkromím aj vo filme?
Ľudia sú viac chránení a zamestnávatelia musia dodržiavať prísnejšie pravidlá. Keď získate riadnu zmluvu, je veľmi ťažké vás prepustiť, takže máte väčší pocit istoty a pokoja. Na mojom prvom stretnutí prišiel kolega o 40 minút neskôr, pretože mu nešiel autobus.
Nikto sa nenahneval, iba mu s pochopením zopakovali, čo zmeškal. Pozerala som na to s otvorenými ústami, pretože u nás by to asi vyvolalo konflikt. Keď sa však nad tým zamyslíte, dve minúty opakovania nikomu neublížili a na stretnutí zostala dobrá nálada. Ako hovoria Nóri, stres nie je s*xi.
Koľko približne stojí život v Nórsku?
Platy sú medzi profesiami vyrovnanejšie a priemer je približne päť- až šesťtisíc eur v hrubom, na ktorý však dosiahnu skôr ľudia na vyšších pozíciách. Bez kontextu je toto číslo klamlivé, pretože dane aj životné náklady sú výrazne vyššie.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneKto viac zarobí, zaplatí vyššiu daň, ktorá môže podľa výšky príjmu dosiahnuť až 60 percent. Zaujímavosťou sú feriepenger: približne 12 percent mzdy sa priebežne odkladá a v júni sa vyplatí ako dovolenkové peniaze.
Nóri sa tešia, koľko im prišlo, hoci sú to vlastne ich už zarobené peniaze. Pred Vianocami je zase výplata zdanená menej, aby mali viac na darčeky. Potraviny či doprava môžu stáť dvojnásobok, extrémne drahé sú alkohol, cigarety, sladkosti a kaderníctva. Niekedy sa viac oplatí priletieť a dať sa ostrihať na Slovensku. Lacnejšie sú, naopak, plienky, merino, športové oblečenie a elektrické autá.
Koľko si v Nórsku zarobí filmový alebo animačný producent?
Existujú tabuľky zohľadňujúce vzdelanie, počet rokov skúseností a druh projektu, ktoré sa pomerne dôsledne dodržiavajú. Rozdiely medzi ľuďmi preto nebývajú také veľké. Zamestnávateľ alebo zadávateľ práce odvádza aj sociálne náklady, ktoré zahŕňajú daň a zdravotné či sociálne odvody, takže si ich umelec nerieši sám.
Ľudia v kultúre väčšinou na priemernú nórsku mzdu nedosiahnu, výnimkou môžu byť producenti hraných filmov a seriálov. Podstatnejšie však je, koľko ostane po zaplatení bývania a ďalších nákladov. U mňa je výsledok porovnateľný so životom v Prahe alebo Brne.
Čo ťa na nórskej spoločnosti dodnes prekvapuje alebo rozosmieva?
Nóri milujú tradície a majú jasné zvyky na sviatky aj jednotlivé dni v týždni. Keď prídu moji rodičia na návštevu, niekedy si sadnú bokom a iba „pozerajú nórsky film“, ako tomu hovoria. V sobotu sa jedia sladkosti, v piatok tacos a obľúbené sú párky v placke pripomínajúcej lokšu či wafle s cukrom, smotanou alebo hnedým karamelovým syrom.
Nutella na wafli im už môže pripadať ako čudný nápad. Najväčším sviatkom je 17. máj, keď naprieč generáciami zaplnia ulice pochody, spev a vlajky. Nie je to len povinná oslava navonok, z ľudí naozaj cítiť radosť a súdržnosť.
Na Vianoce sa pekne oblečú, niekde zapaľujú skutočné sviečky na stromčeku a tancujú okolo neho. Zároveň sa menej starajú do druhých. Nikto vám nepovie, aby ste sa narovnali, pretože krivo sedíte. Považujú za normálne byť spolu potichu a na verejnosti, najmä v doprave, je neslušné smrkať. Na ticho vedľa druhého človeka si však stále neviem zvyknúť.
Vieš si predstaviť návrat na Slovensko?
Určite áno a myslím, že raz by som sa rada vrátila. Teraz však žijem v Nórsku a som za to vďačná. Nebola to krajina, do ktorej by som sa zamilovala na prvý pohľad, no čím dlhšie tu som, tým viac ju mám rada a tým ľahšie si viem predstaviť aj zostať.
Cítiť tu slobodu a radosť z každodenného života. Nórsko sa nesnaží okamžite ukázať všetky svoje kvality turistom ani domácim, ale necháva človeka, aby ich postupne objavil. A práve to ma na ňom baví.
