Téma porúch príjmu potravy (PPP) je v dnešnej dobe, chvalabohu, komunikovaná na verejnosti stále viac a viac. Ak by si predsa len nevedel, o čom hovoríme, ide o skupinu ochorení (mentálnych aj fyzických), pri ktorých má človek narušený vzťah k sebe samému, k jedlu, pohybu a pod.

Súčasná doba nám vtláča obraz dokonalosti, ktorý však nie je reálny, preto mnoho ľudí prepadá týmto ochoreniam. Snažíme sa potláčať potreby svojho tela, len aby sme vyzerali ako tá či ten zo sociálnych sietí. Zabúdame však, že sociálne siete neodrážajú realitu. Výsledkom je často zacyklenie sa v zdanlivo neriešiteľnom kolobehu jedenia a jeho kompenzácie vo forme cvičenia či hladovania.

V prvom rade si treba uvedomiť, že ide o chorobu. A ako každá choroba, aj PPP sa dajú liečiť, napríklad aj vďaka organizácii Chuť žiť, ktorá ponúka ľuďom hľadajúcim pomoc bezplatnú linku pomoci (telefón 0800 221 080, mail poradna@chutzit.sk a chat www.chutzit.sk). Liečba PPP je dlhá cesta, na ktorej je potrebné analyzovať, kde to všetko začalo, a byť odhodlaný zmeniť to, o čom sa nás ten nepríjemný vyčítavý hlas v hlave snaží presvedčiť, že je správne. Svoje o tom vie aj Valentína, ktorá nám opísala svoj vlastný boj s touto chorobou a to, ako toto všetko doslova prežívala na vlastnej koži.

Ktorou zo spektra chorôb PPP si trpela? 

Mentálna anorexia, neskôr sa mi ochorenie zmenilo na mentálnu bulímiu. 

Ako to všetko začalo? Keď sa tak spätne pozeráš na svoj život, kde vzklíčilo semienko PPP v tvojom živote? Čo by si takto spätne označila za tzv. red flags?

Téma hmotnosti a toho, ako vyzerám, ako sa vo svojom tele cítim a ako ma vnímajú ostatní, pre mňa bola už odmalička veľmi dôležitá. Už ako osemročná som mala pocit, že mám veľké bruško, a skrývala som si ho. Hanbila som sa za svoje „veľké líčka“ a bola som presvedčená, že som škaredá. Postupne som sa začala zaujímať o stravu, bála som za, že priberiem, po zjedení sladkostí som mala výčitky. Išlo to tak postupne a anorexia samotná prepukla v puberte.

Aké si mala myšlienky, keď si trpela PPP? Čo si si hovorila o jedle, pohybe a pod.? Predpokladáme, že si si to dlho nechcela priznať a klamala si samu seba. Čím si si to všetko ospravedlňovala? 

V mysli som mala taký veľmi prísny hlas, ktorý mi neustále niečo rozprával. Zvyčajne niečo kázal, vyčítal alebo ma trestal. Môžeme ho nazvať kritikom. Ozýval sa bez ohľadu na to, či sa situácia týkala, alebo netýkala jedla, no jedlo a moje telo boli nástrojom jeho kontroly a trestania. Tento kritik znel napríklad takto: „Čo si o sebe myslíš? Si odporná, tým, že si to zjedla, si absolútne zlyhala. Už teraz si o tebe všetci myslia, že si tučná, čo si myslíš, aké to bude potom?! Aj tak na tebe nikomu nezáleží, rodičom si len na príťaž. Cítiš sa tak hrozne, lebo ani len to jedlo si nevieš odoprieť. Si slaboch.“

Napriek tomu, že ten hlas bol deštruktívny, stále som akoby verila, že on mi vlastne chce dobre. Mala som pocit, že vďaka tomu mám veci pod kontrolou, a predstava, že by som oň prišla, ma desila. Bolo to ako také veľmi nebezpečné tajné kamarátstvo. 

Postupne, ako som bola slabšia a viac som sa v chorobe zamotávala, som si uvedomovala, že to nie je v poriadku. No anorexia mi v mojom ponímaní stále viac dávala, ako brala, a predstava toho, že priberiem – a hlavne toho, aké predstavy, pocity a scenáre som s tým mala spojené -, mi vtedy stála aj za to ubližovanie samej sebe. Anorexia je o silnej nenávisti k samej sebe. Tak som sa nemala rada, až som chcela zmiznúť a necítiť.