Lekár, právnik či veterinár. Keď sa malých detí pýtajú, čím chcú byť, keď budú veľké, zamestnanca pohrebnej služby nespomenie asi žiadne. Výnimkou nebola ani dnes už 26-ročná Laura z Púchova, ktorá sa rozhodla vycestovať za veľkú mláku. Nájsť si prácu v USA pre ňu však nebolo také jednoduché, ako si predstavovala, a tak musela siahnuť po o čosi menej ortodoxnom zamestnaní.

Prostredníctvom kamarátky sa dostala do pohrebníctva a v dnešnom rozhovore nám prezradila všetky temné, bizarné aj nečakané pikošky, bez ktorých sa práca s telami tých, čo tento svet nadobro opustili, skrátka nezaobíde. Ako vyzeral jej bežný deň, koľko si vedela zarobiť a ako páchnu mŕtve telá? To všetko sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.

Ďakujeme, že si sa s nami rozhodla podeliť o svoje príhody. Čo konkrétne bolo v pohrebníctve tvojou náplňou práce? Ako vyzeral tvoj „klasický“ deň?

Spočiatku som mala na starosti len administratívu, neskôr som bola povýšená, respektíve preradená na pozíciu zvanú „transfer specialist“ alebo zjednodušene prepravca. Na teoretickej úrovni to znie celkom jednoducho – keď niekto zomrie, sadnem do auta, vyzdvihnem ho, odveziem ho do pohrebníctva a strčím do mrazničky. Na tej praktickej sa ale bavíme o skutočných ľuďoch…

Pracuje sa v noci, takže môj deň bol trochu rozhádzaný. Veľkú časť z neho som prespala, potom som išla na ďalšiu brigádu, zjedla večeru a čakala. Nikto vám presne nepovie, či bude robota a koľko jej bude. Od šiestej poobede do ôsmej ráno čakáte na telefóne… nuž v podstate na to, či niekto umrie. Platená som ale bola za prevoz, takže pokiaľ sa nič neudialo, za celú noc čakania som nezarobila ani cent.