Patrícia Ondrušková (28) je mladá Slovenka, ktorá sa rozhodla adoptovať si africké dieťa na diaľku. S takouto pomocou má skúsenosť už niekoľko rokov.
V rozhovore sa dozvieš, ako sa k tomu dostala, ako podporuje adoptované dieťa na diaľku, či je s ním v osobnom kontakte a môže sa s ním raz aj stretnúť. Ak si zvedavý, čítaj ďalej.
Povedz mi, ako si sa dozvedela o adopcii na diaľku?
Mám pocit, že to bolo ešte počas základnej školy, keď nám katechétky o tom rozprávali. Pamätám si, že so sestrou sme väčšinu svojich hračiek darovali do Afriky. Moju mamu išlo vtedy poraziť, keď zistila, že doma nemáme hračky. (smiech)
Viac som sa o to začala zaujímať počas strednej školy. Vtedy nás katechétka ako celú triedu zapojila do adopcie – každá trieda mala adoptované jedno dieťa cez organizáciu pápežské misijné diela. Pamätám si, že deti nám písali listy. Počas tohto obdobia tiež prišiel do jazykovej školy, kam som chodila, doktor z Afriky učiť angličtinu. Jeho snom bolo vždy založiť školu v rodnom meste.
Spojil sa s jedným mojím kamarátom – Marekom – a vytvorili kysuckú školu v Afrike. Kysucká preto, lebo pochádza z Kysúc, ja takisto. Marek vždy sníval, že pôjde do Afriky, a hovoril, že si vezme za ženu Afričanku. (smiech) Oslovil ho v podstate nápad toho afrického doktora, spojili sa a začali zháňať sponzorov. Na základe toho som sa potom rozhodla, že si adoptujem africké dieťa práve z tejto školy.
Najskôr som si adoptovala sama to dieťa, postupne sa pridali mamina, sestra aj ocino. Už je to u nás tradícia, že vždy na Vianoce platíme tomu dieťaťu školné na ďalší rok.
Čo bol ten moment, keď si si povedala, že chceš takto pomôcť?
Presný moment si nepamätám, ale odmalička som bola vedená k pomáhaniu druhým ľuďom. Ako malá som snívala o tom, že pôjdem do Afriky a budem pomáhať ľuďom. Tento sen som si, bohužiaľ, ešte nesplnila, ale môžem pomáhať aspoň takto na diaľku.
Od školy a organizácie som dostala aj certifikát, keďže nás považujú ako keby za spoluzakladateľov školy.
Ako to prebieha? Čo musí človek urobiť ako prvé, ak chce takto pomôcť?
V prvom rade musí mať v sebe túžbu pomôcť niekomu. Následne si nájsť organizáciu, ktorá sprostredkováva takúto činnosť, a kontaktovať ich. Ďalej to už je jednoduché, aj komunikácia s danou organizáciou. Peniažky sa posielajú každý rok na účet a oni ich potom posielajú do Afriky.
Niekto môže mať pochybnosti, či je to bezpečne a či ozaj idú tie peniaze daným deťom. Ako sa to dá overiť?
Poznám riaditeľa školy osobne, takže mu verím. Som s ním stále v kontakte. Ak si však chce niekto overiť, kam tie peniaze idú, tak jedine byť v kontakte s tou osobou a organizáciou. Stále vám však chodia informácie, fotky a videá detí.
Vidím pokroky aj v budovaní školy. Na začiatku bola jedna trieda, teraz ich je desať. Stále sa niečo buduje a zlepšuje. Ste informovaní celý čas, navyše, aj samotné deti vám píšu.
Deti priraďuje organizácia, alebo je nejaká databáza, kde si vyberieš, ktorému dieťaťu chceš finančne pomáhať?
Prvé dieťa som si vybrala ja – dievčatko. Poslali mi tabuľku s menami a na základe jej mena som si vybrala – volala sa Sylvia. Ona už však dokončila základnú dochádzku v Afrike, tak som sa rozhodla pokračovať v adopcii. Z organizácie mi už sami poslali informácie ohľadom chlapčeka, ktorý potrebuje pomôcť.
Myslím si však, že keby chcel vyslovene niekto pomôcť chlapcovi alebo dievčaťu, tak by s tým nebol problém. Je to na vzájomnej dohode a komunikácii medzi vami a organizáciou. Osobne si však myslím, že keď už sa rozhodne niekto pomôcť, tak mu nezáleží na pohlaví dieťaťa.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
