Situácia s bývaním je na Slovensku značne nehostinná a mladí skrátka nemajú na výber. Buď ostanú u rodičov, alebo sa poobzerajú po spolubývajúcich. Naša čitateľka Martina sa rozhodla pre tú druhú možnosť, jej spolubývajúci však nie je len tak hocikto.

24-ročná Slovenka aktuálne zdieľa domácnosť so svojím bývalým priateľom, a čo je ešte zvláštnejšie, táto domácnosť pozostáva z jedinej izby. Ide totiž o garsónku. Ako je takéto spolužitie vôbec možné? Ďakujeme Martine, že nám dovolila nahliadnuť do svojho súkromia, a poďme si spoločne prečítať, ako takýto neortodoxný model spolunažívania vôbec funguje.

Ďakujeme, že si si našla čas rozpovedať nám svoj nevšedný príbeh. Povieš nám na úvod, ako prebiehal váš vzťah a prečo ste sa napokon rozišli?

Keď vezmem do úvahy náš vzťah ako celok, bol vlastne úplne harmonický. Jasné, ku koncu sme boli často v sebe, ale to bola len predzvesť toho, čo má v dohľadnej dobe prísť. Inak sme sa nehádali. Za päť rokov nášho spolužitia sme neabsolvovali jediný žiarlivostný výstup, nebola tam toxicita ani „dráma“ – jednoducho nám bolo spolu dobre.

Rozišli sme sa, lebo nám to prestalo klapať. Prosté. Nikto nikoho nepodviedol, nedošlo k žiadnej teatrálnej scéne, páleniu spoločných fotiek ani hádzaniu vecí z balkóna. Dali sme sa dokopy mladí. Za tie roky sme dospeli, zostarli a pochopili, že každý z nás od života očakáva niečo iné. Stále sme si rozumeli ako ľudia, na partnerskej rovine nám to ale čím ďalej, tým viac škrípalo.

V mojich očiach veľa párov robí tú istú chybu – boja sa rozchodu, a tak spolu ostávajú, až kým sa už reálne nemôžu ani cítiť. Ja som niečo také nechcela. Nechcela som si ho znechutiť len preto, že sa bojím, čo bude „po tom“. O rozchode sme sa rozprávali otvorene, bez kriku, niekedy v objatí. Stále sme sa mali radi, no už nie takým spôsobom ako kedysi.