Myslím, že sa všetci racionálne uvažujúci ľudia zhodneme na tom, že akákoľvek práca s ľuďmi si vyžaduje pevné nervy. Predsa len – ľudia sú rôzni. A nie všetkým ten hore nadelil rozumovej výbavy, trpezlivosti či empatie a nie všetkých naučil, že vybíjať si zlosť na zamestnancoch služieb nie je správne riešenie.

Lenže pokiaľ niekto dobrovoľne podpíše zmluvu s diablom a rozhodne sa pre jednu z takýchto prác, akosi sa od neho očakáva prirodzené obrnenie. A nie len zo strany zamestnávateľa, ale najmä zo strany zákazníkov, ktorí akoby očakávali, že ak sa niekto ovenčí titulom „čašník/letuška/predavač“ či niečim podobným, prestáva byť človekom. Nemá city, ktoré by bolo možno zraniť, necíti únavu, nesmie sa vytočiť a už vôbec sa nesmie sťažovať.

Lenže z času na čas prídu momenty, kedy má už toho človek plné zuby a hoci svoju prácu miluje, potrebuje sa kdesi odreagovať. Rovnako na tom bola aj Slovenka, ktorá sa v súkromnej facebookovej skupine Blacklist bratislavských reštaurácií podelila o strasti zo života čašníkov. Vo svojom rozsiahlom príspevku opisovala situácie, pri ktorých by bežnému smrteľníkovi už absolútne praskli nervy – od mamičiek, ktoré chceli nechať deti cikať na terase, cez nečakané návštevy ešte pred otvorením, až po týpka, ktorý si chce len nabiť mobil.

Vlnu negatívnych reakcií, ktorú jej príspevok odštartoval, však pravdepodobne nečakala. Väčšina z nich bola – neprekvapivo – práve od zákazníkov, ktorí nielenže skopali dievča pod čiernu zem, ešte začali činy bezohľadných návštevníkov v podnikoch obhajovať.

Niektorým ľuďom sa vôbec nepozdávalo, že čašníčka vidí tých, ktorí ju „živia“, v takomto svetle

Na druhú stranu, nenašiel sa jediný človek z rovnakej brandže, ktorý by nebol súhlasil

A samozrejme sa našli aj empatickí ľudia mimo gastro priemyslu, ktorí chápali, čo sa slečna svojim príspevkom snažila povedať

A na záver to veľmi trefne zhrnula pani Michaela

Tento článok nepotrebuje žiaden jasný záver, pretože téma, okolo ktorej sa točí, je nedohádateľná. Existujú naozaj nevychovaní zákazníci aj čašníci, ktorých keby platili od výkonnosti, tak by do týždňa umreli od hladu. Ale existujú aj normálni zákazníci a čašníci, ktorí svoju prácu robia s radosťou a dobre. A samozrejme, že každá z vyššie uvedených strán si myslí, že jediná pravdivá pravda je tá jej. Tak len jedno malé múdro na koniec – to, že si niekde zaplatíš jedlo, ti ešte nedáva právo chovať sa ako hulvát.

Zdroj: Blacklist bratislavských reštaurácií / facebook.com
Titulná fotka: wbur.com