Slovenka v Kórei: Zastavili ma na imigračnom. Ako prebiehal môj trojhodinový výsluch?

Poznáš ten pocit, keď vychádzaš z obchodu bez toho, aby si si niečo kúpil? Nič si neukradol, nič neschovávaš, nie si kriminálnik a ani sa tak skoro jedným stať nechystáš. Napriek tomu ťa oblieva studený pot. So stiahnutými polkami prechádzaš okolo SBS-kára a modlíš sa, aby tie kraviny pri východe nezačali pípať. „Prosím, dnes nie. Dnes fakt nie.“

Vynásob túto situáciu miliónom a dostaneš taký klasický stres z imigračného na soulskom letisku. Vieš, že máš všetky potrebné papiere. Neprevážaš desať kíl heroínu, nejdeš tam robiť načierno. Nie si terorista, nelegálny utečenec ani špión zo Severnej Kórey. Hoci trochu pokrčený po celodennom lete, si obyčajný dovolenkár, čo dostal chuť na tteokbokki… a možno fľašku soju.

Vstup do krajiny ti nikto negarantuje. Môžeš mať víza, zdokladovať dostupné financie, ukázať im spiatočnú letenku alebo sa hoc aj postaviť na hlavu. Keď sa úradník rozhodne, že predstavuješ hrozbu, má právo ťa na mieste otočiť a poslať do teplých krajín (alebo minimálne domov). „To sa mne určite nestane,“ hovorila som si, ale nie tak sebavedomo, ako by som chcela.

Asi som to už vtedy tušila. Čo sa Južnej Kórey týka, Európanov zastavovať nezvyknú. S týmto problémom sa stretávajú prevažne cestujúci z chudobnejších afrických či severoázijských krajín, ale ako som zistila na vlastnej koži, stať sa môže čokoľvek. „Nasledujte ma,“ pristála mi na pleci ruka úradníka, ktorý ma následne odviedol do separátnej vypočúvacej miestnosti. Skoro som sa posr*la.