Dovolenka so sebou zväčša prináša množstvo jedla a ešte väčšie množstvo testovania nových reštaurácií. Vyzerá to ako jednoduchý počin – prídeš do novej reštiky, naješ sa, odídeš…

Lenže v Taliansku, v krajine chaosu a opaku logického zmýšľania, to nie je také prosté, akoby sa zdalo. Preto sme si pre vás pripravili ďalšiu časť nášho drobného seriálu o spoznávaní talianskych podivností, ktorý je tentokrát celý venovaný nášmu najobľúbenejšiemu potešeniu – jedlu.

Ako spoznať „turistickú“ reštauráciu

Talianske veľkomestá ako Miláno či Rím sa tešia popularite u turistov z celého sveta a prevádzkovatelia tamojších reštaurácií sú si toho plne vedomí. Spoliehajú sa na nevedomosť svojich návštevníkov, ktorí v domnienke, že „takto to v Taliansku proste chodí“, utratia za obed 50 eur a ani nemihnú brvou.

Ono je na tom kus pravdy. Takto to v Taliansku skutočne chodí, no len v tých oblastiach, ktoré sa tešia hojnému cestovnému ruchu. Pripravené na prívalovú vlnu cudzokrajných zákazníkov ponúkajú špeciálne turistické menu s cenami, ktoré sú všetko, len nie prijateľné. Mimo jedla si do konečnej sumy prihodia ešte to či ono, pričom na bloku po týchto záhadných položkách nie je ani stopy.

Výsledok? Biznis fičí, turista je sýty. No za rovnakú sumu by mohol byť sýty dnes a ešte ďalšie tri dni. Stačilo by, keby odbočil z obohranej turistickej trasy po kultúrnych pamiatkach, našiel dobrú lokálnu reštiku, zašitú niekde celkom v úzadí, a jedol, čo mu žalúdok dovolí… za tretinovú cenu, podotýkam.

Uvítací výbor je jasnou výstrahou

Šarmantná slečna stojí pred vchodom do reštaurácie, hneď vedľa stojana s jedálnym lístkom. Trúsi jedno buongiorno za druhým, usmieva sa na všetko živé aj neživé a do nezáväzného small talku s hladnými turistami zamieša niečo o vynikajúcom antipasti, ktoré ponúkajú len dnes. A len za desať eur.

Takýto uvítací výbor neveští nič dobré. Reštaurácia s cieľovou skupinou v domácom obyvateľstve nič také nepotrebuje. Pokiaľ má chutné jedlo a obstojné víno, domáci do nej zavítajú aj sami. Keď však uvidíte uvítací výbor, je jasné, že hlavným posolstvom podniku je nakŕmiť toľko turistov, koľko je len fyzicky možné.

Ďalším varovným signálom je tabuľa, ktorá hlása o servírovaní zadarmo. V Taliansku totiž fičí poplatok za prestretie stola či obsluhu čašníkom. Táto suma sa pohybuje niekde v okolí dvoch eur, no môže sa líšiť v závislosti od konkrétnej reštaurácie. Nie je to však nič svetoborné, rozhodne vás to z biedy nevytrhne a v tamojších končinách je to určitá forma tringeltu.

Talian sa nad niečím takým ani nezamýšľa, proste zaplatí, čo zaplatiť treba… iné je to s turistami, ktorí by si väčšinou za cent nechali aj do kolena vŕtať a snažia sa ušetriť, kde to len ide. Poplatky za takúto službu nie sú žiadnou výnimkou. Ak teda podnik tvrdí, že ich platiť netreba, je očividné, že sa týmto gestom nesnaží ohúriť lokálnu klientelu.

Položky na bloku, o ktorých nebola reč

Ak prídu dvaja ľudia do talianskej reštaurácie a objednajú si dvoje cestoviny po osem eur, je veľmi nepravdepodobné, že im vystavia šestnásť eurový blok. Zaručene bude vyšší. Hneď pri príchode im na stole automaticky pristane košík s čerstvým chlebom, prípadne chlebovými tyčinkami, suchármi alebo iným pečivom.

Nikto oň síce nežiadal, no predsa tam je… a keďže v dnešnom svete nič nie je zadarmo, treba zaň zaplatiť. Na bloku sa teda objaví kolonka s názvom pane, pričom cena nie je vysoká a pohybuje sa okolo dvoch eur.

Ďalšou záležitosťou, pred ktorou vás nikto nevaruje, je poplatok za už spomínanú obsluhu alebo servizio incluso. Suma opäť nie je horibilná a je považovaná za tringelt. V prípade, že sa na bloku nachádza, nie je potrebné nechať čašníkovi žiadne peniaze navyše.

Nech už sú Taliani akokoľvek chaotickí a ich stravovací systém neprehľadný, aj tu platí pravidlo „na bloku musí byť všetko“. Aj poplatok za chlieb, aj poplatok za obsluhu, aj poplatok za pekný úsmev, slnečné žiarenie či štyri nohy na stoličke. Ak čokoľvek z toho chýba, no personál chce, aby ste to zaplatili, máte nárok konfrontovať ich. No hádať sa s Talianom…

Káva je lacnejšia „nastojáka“

Taliani sú prívrženci malých silných káv. Obľúbené je ristretto, ktoré objemovo pripomína pľuvanec, prípadne espresso – to je o čosi väčšie. Rannú kávu si vychutnávajú asi tak, ako dodržiavajú pravidlá cestnej premávky – nijako. Prídu do kaviarne, objednajú, na jeden dúšok ju do seba kopnú pri bare a idú preč. Koniec, finito, život ide ďalej.

Takáto kávička „nastojáka“ je v Taliansku najlacnejšia. Kóšer kaviarne vás na to predom upozornia cenníkom, ktorý je rozdelený na dve cenové kategórie – jedna platí pre stojacich zákazníkov, tá druhá pre tých, ktorí sa rozhodnú sedieť. V podstate sa teda platí za sedenie, takže pokiaľ za sebou nemáš celodennú tour de pamiatky a neskapínajú ti nohy, tak si radšej postoj.

Toalety

Keďže v reštaurácii nastáva veľký príjem, je len otázkou času, kedy dôjde aj na veľký výdaj. Vtedy prvé kroky vedú k posedu na bielom tróne, a tam nastáva šok… talianske hajzle, splachovače a všetko s tým spojené je už samo o sebe problematické.

Pri ich používaní nestačí len logické zmýšľanie a dávka zdravého rozumu. Zíde sa napríklad aj doktorát z raketových vied či iné podobné srandy, ktoré bežný smrteľník nosí po vreckách, ALE…

Okrem náročného používania sú ich toalety ešte aj zanedbané a špinavé. Ako sa hovorí, kultúru národa spoznáš podľa záchoda a na Talianov to platí perfektne. Päťhviezdičková reštaurácia, predjedlo za mesačnú mzdu priemerného Slováka a záchod? V postapokalyptickom štádiu s hnedým postrekom okolo misy. Mňamka.

Sem-tam chýba kachlička, sem-tam doska, sem-tam ostane len diera v zemi a zvyšok si treba domyslieť… nič príjemné a rozhodne nič voňavé. Slabšie žalúdky by sa tejto skúsenosti mali radšej vyvarovať. Ak onú miestnosť totiž navštívia pred jedlom, je možné, že ich prejde chuť. Ak po ňom, tak… tak. Nechajme to už radšej tak.

Titulná fotka: wikimedia.org, pixabay.com