Zatiaľ čo väčšina tínedžerov rieši maturitu, Lucia Baranová si v šestnástich rokoch balila kufre a vyrazila do Indonézie. Rodáčka z Banskej Štiavnice vymenila stredoeurópske lesy za nekonečný oceán a dnes z Mexika pôsobí ako uznávaná ochranárka a podmorská fotografka.
Jej životným poslaním sa stala ochrana tvorov, ktorých sa väčšina ľudí desí – žralokov. Web TV Noviny informoval, že prostredníctvom svojho objektívu a skúseností však prináša svedectvo, ktoré by malo zmeniť naše každodenné nákupné zvyky.
Cesta Lucie k ochrane morí začala odvážnym krokom do neznáma. V Indonézii sa naplno oddala potápaniu, ktoré sa z hobby rýchlo zmenilo na profesionálnu dráhu. Práve tam prvýkrát pochopila krehkosť podmorského ekosystému a rozhodla sa zasvätiť svoju kariéru zvieratám, ktoré sú dlhodobo a bezhlavo hubené pre strach či zisk. Dnes patrí k popredným hlasom, ktoré volajú po vedomom prístupe k našej planéte.
Varovanie pred konzervovaným tuniakom
Jedným z najväčších šokov pre bežného konzumenta je Luciino varovanie pred nákupom konzervovaných tuniakov. Podľa jej slov ide o jeden z najničivejších produktov pre oceánsku biodiverzitu. Problém nespočíva v rybe samotnej, ale v barbarskom spôsobe jej lovu. Obrovské priemyselné lode totiž používajú metódy, ktoré za sebou zanechávajú spúšť, o ktorej v supermarketoch netušíme.
Mechanizmus tohto rybolovu je desivý vo svojej efektivite i krutosti. Do vody sa hádžu kilometre dlhé vlasce s tisíckami háčikov, ktoré nekontrolovane lovia všetko, čo im príde do cesty. Tento štýl rybolovu nedokáže selektovať medzi cieľovým tuniakom a inými obyvateľmi mora. V sieťach a na háčikoch tak končia tvory, ktoré sa na tanier nikdy nedostanú.
Štatistiky, ktoré Lucia uvádza, sú alarmujúce: 30 až 40 percent celkového výlovu tvoria takzvané „nechcené úlovky“. Ide o žraloky, delfíny či morské korytnačky, ktoré sa do pascí chytia omylom. Problém je, že po vytiahnutí na palubu ich rybári nedokážu vrátiť živé späť do vody. Väčšina z nich hynie v dôsledku stresu alebo zranení skôr, než sa stihnú oslobodiť.
Zdravie oceánov je dôležitejšie, než sa zdá
Prečo by to malo trápiť aj ľudí v srdci Európy, tisíce kilometrov od najbližšieho oceánu? Lucia vysvetľuje, že zdravie oceánov priamo ovplyvňuje klímu a kyslík na celej planéte vrátane Slovenska. Vyhubenie žralokov, ako vrcholových predátorov, spôsobuje dominový efekt, ktorý môže viesť ku kolapsu celého podmorského sveta. Naše nákupné rozhodnutia pri regáloch s potravinami tak majú priamy dopad na globálnu rovnováhu.
Fotografka zároveň búra mýty o krvilačných beštiách. V rozhovoroch často opisuje svoje stretnutia so žralokmi ako fascinujúce momenty vzájomného rešpektu. Hoci sa stretla s mnohými druhmi a čelila situáciám, ktoré by bežného človeka paralyzovali, tvrdí, že človek nie je ich prirodzenou korisťou. Žralokom ľudské mäso jednoducho nechutí a k útokom dochádza väčšinou len v dôsledku fatálnych omylov.
Ak by ste sa predsa len ocitli v mori tvárou v tvár tomuto predátorovi, Lucia má jasnú radu: zachovať pokoj. Panika a chaotické pohyby môžu v žralokovi vzbudiť zvedavosť alebo lovecký inštinkt. Pochopenie ich správania je kľúčom k bezpečnému spolužitiu. Jej práca ukazuje, že strach pramení z nevedomosti a že rešpekt je dôležitejší než mýty z hororových filmov.
Najväčšia pomoc prírode podľa nej nezačína radikálnymi gestami, ale vedomým stravovaním. To, čo si naložíme na tanier, je naším najsilnejším nástrojom na ochranu prírody. Stačí si uvedomiť prepojenie medzi jedlom a ekológiou a začať robiť rozhodnutia, ktoré nezabíjajú oceán.
