Surfovanie je závislé od počasia a podmienok na mori. Čo robíš v dňoch, keď sú vlny nevhodné na lekcie alebo sa pre počasie nedá surfovať? Ako vyzerá tvoje pracovné obdobie mimo hlavnej sezóny – máš inú prácu alebo si vtedy môžeš dovoliť cestovať a oddychovať?
Na zimu chodievam do zimného strediska Perisher. Dve sezóny som pracovala v snowparku ako park crew. Poslednú sezónu som šoférovala ratrak. Milujem tiež snowboarding. Občas hrávam ako DJ, pracujem v baniach uprostred ničoho ako technik s lanovým prístupom a robím výškové práce, alebo pomáham priateľovi viesť jeho posilku. Ak nesurfujem, baví ma pracovať na mojom aute, je to pre mňa taký projekt. Chodím kempovať, voziť sa po plážach, baví ma objavovať odľahlé miesta a surfové spoty.
Presun do Austrálie si vyžaduje vyriešiť aj víza a legálne možnosti práce. Na akom type víz tam momentálne žiješ a pracuješ? Bolo náročné nájsť takú možnosť, ktorá ti umožnila zostať v krajine dlhodobejšie, a čo by si poradila Slovákom, ktorí by chceli skúsiť podobnú cestu?
Možností je viacero. Jednou z nich sú víza typu Skilled (pre profesie, ktoré sú v krajine potrebné), prípadne Working Holiday víza, ktoré sa dajú postupne predĺžiť až na tri roky. Ja mám permanentnú rezidenciu, ktorá mi umožňuje žiť a legálne pracovať v Austrálii na neurčito. Celý proces od podania žiadosti až po získanie rezidencie mi trval takmer tri roky, no jeho dĺžka sa môže líšiť v závislosti od konkrétneho prípadu.
Pri surfovaní nejde iba o zábavu, ale aj o bezpečnosť ľudí, ktorí často prvýkrát vstupujú do oceánu. Zažila si situáciu, keď si sa o niekoho naozaj bála alebo si musela riešiť nebezpečné správanie vo vode?
Myslím si, že najdôležitejšie je vedieť pracovať s psychikou ľudí a dbať na ich bezpečnosť. Lekciu sa snažím urobiť zábavnou, všetko jasne vysvetliť, neprenášať na klientov prípadné vlastné obavy a pomôcť im stanoviť si cieľ. Vždy sa ich pokúšam posunúť trochu za hranice komfortnej zóny, no bezpečnosť a zábava sú na prvom mieste. Začiatočníkov nikdy nevystavujem podmienkam, ktoré presahujú ich schopnosti alebo moje kompetencie.
Za osem rokov a stovky odučených lekcií si spomínam len na dva prípady, keď som mala o klientky väčší strach. V prvom išlo o dievča z Ázie, ktoré nevedelo plávať, no surfovalo už pomerne dlho. V plytkej vode si dokázalo samo chytať vlny, ale na ďalší pokrok tam už nemalo veľa priestoru. Chcelo skúsiť väčšie vlny, a tak sme spolu pádlovali na takzvaný line-up, teda miesto, kde sa vlny začínajú lámať. Snažila som sa ju podporiť, povzbudiť a vysvetliť jej, aké dôležité je zachovať pokoj, sústrediť sa na dýchanie a v prípade potreby použiť surfovaciu dosku ako pomôcku na udržanie sa na hladine. Nechcela som, aby v hlbšej vode spanikárila. Nakoniec to zvládla skvele, chytila niekoľko vĺn a dosurfovala až na pláž. Veľmi sa mi uľavilo.
Druhý prípad sa stal v Západnej Austrálii, kde som cez surfovú školu učila skupinu začiatočníčok na mieste, na ktorom som aj ja bola prvýkrát. Nemala som z neho najlepší pocit. Voda bola veľmi tmavá a na miesto, kde sme chceli surfovať, bolo treba pádlovať ďalej od pobrežia. Jedno z dievčat malo veľký strach zo žralokov, preto som sa ho snažila upokojiť a povzbudiť. Napokon si lekciu užila a všetko dobre dopadlo.
Máš zo surfovania s klientmi, alebo všeobecne zo života v Austrálii, nejaké vtipné či bizarné zážitky, o ktoré by si sa s nami mohla podeliť?
Jeden z najbizarnejších surfových zážitkov mám z Abu Dhabi, kde som pracovala v Surf Abu Dhabi, bazéne s umelými vlnami, ktorý je spojený s menom Kellyho Slatera (americký surfer, ktorý je 11-násobný majster sveta). Boli sme svedkami svetového rekordu profesionálneho parašutistu z Čile, ktorý skáče pre Red Bull. Z helikoptéry vyskočil z výšky 12 000 stôp, teda približne 3 660 metrov, pričom mal k nohám pripevnenú surfovaciu dosku. Všetko bolo načasované tak, že keď sa blížil k zemi, spustili umelú vlnu vysokú 2,3 metra. Pristál priamo do nej a dosurfoval ju až do konca. Len sme neveriacky pozerali.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneSurfovanie v Západnej Austrálii je zážitkom samo osebe. Pri vstupoch na pláže sú výstražné megafóny, ktorými upozorňujú na výskyt žralokov, a občas nám nad hlavami krúžia helikoptéry, ktoré ich monitorujú. Raz sme surfovali na opustenej pláži, kde sme boli iba dvaja, keď sa neďaleko nás vynorila plutva. Keď som chytala vlnu, priamo vedľa mňa vyskočil z vody dvojmetrový delfín. Odviezol sa na tej istej vlne, potom vyskočil spoza nej a plesol sa o hladinu. Bolo to ako z filmu.
Vieš si predstaviť ešte jedného dňa návrat na Slovensko?
Určite nie, prepáč mami. (smiech) Milujem prísť na návštevu, milujem naše hory, mám na Slovensku veľa kamarátov a rodinu, vždy to bude môj domov. Austrália mi však oveľa viac vyhovuje a perspektíva vzdialenosti sa človeku zmení, keď žije tu a šoféruje hodiny. Takže Slovensko je v podstate „za rohom“.
