Slovenka Adriana Takada žije v Japonsku už 19 rokov. V centre Tokia vychováva s manželom deti a pracuje na voľnej nohe v cestovnom ruchu. Krajinu preto nepozná iba cez optiku turistky. Zažila v nej štúdium, založila si rodinu a vybudovala nový domov. Dodnes ju však Japonsko dokáže prekvapiť.
Jej prvou veľkou vášňou pritom nebola Ázia, ale staroveký Egypt. Zaujímala sa o históriu, cudzie kultúry a jazyky, dokonca sa chvíľu učila po arabsky. Prvé spojenie s Áziou prišlo vďaka tete, ktorá tam cestovala ešte v 90. rokoch. Domov prinášala nezvyčajné predmety aj príbehy z Thajska, Filipín či Číny.
Samotné Japonsko Adrianu očarilo až počas gymnázia. Kamarátky vtedy sledovali seriál o superhrdinkách žijúcich v Tokiu. Ju však nezaujímali ich schopnosti. Fascinoval ju obyčajný život, ktorý jej v tom čase pripadal úplne neobyčajný. Túžila navštíviť šintoistickú svätyňu, obliecť si kimono a zažiť miestne festivaly či ohňostroje.
„Vtedy mi ísť do Japonska pripadalo ako teraz ísť do vesmíru,“ spomína. Zlom nastal, keď jednu z kamarátok prijali na štúdium v Japonsku. Spoločne začali plánovať Adrianinu letnú návštevu a dovtedy nedosiahnuteľná krajina sa zrazu ocitla na dosah.
S Adrianou sme sa porozprávali o platoch, cenách, pracovnom nasadení aj každodennom živote rodiny v Tokiu. Priblížila nám tiež japonské priateľstvá, zoznamovanie a hľadanie vhodného partnera. Prezradila, ako sa menia tradičné roly v manželstve a prečo mladí Japonci odkladajú vzťahy či rodičovstvo. Otvorene porovnala aj slovenskú a japonskú výchovu, spoločenské pravidlá a životnú úroveň.
Pamätáš si moment, keď sa z dočasného pobytu stalo rozhodnutie zostať? Čo ťa v Japonsku udržalo a čo si, naopak, musela opustiť alebo obetovať?
Pamätám a veľmi dobre, akoby to bolo včera… Bol to ten moment, keď sme sa s mojím teraz už manželom prvýkrát chytili za ruky. Odísť však nebolo ľahké rozhodnutie a mala som aj obdobie, že som nevedela, ako ďalej. Ale nakoniec prevážila láska k manželovi a láska k tejto krajine, ktorá ma nekonečne fascinuje!
S akou predstavou o Japonsku si tam prichádzala a ktoré očakávania sa po strete s realitou rozpadli ako prvé? Prekvapilo ťa viac niečo pozitívne alebo negatívne?
Predtým som tu študovala, takže som už presne vedela, do čoho idem. Ja som svoju krízu, stret so skutočnou realitou, prežila už počas štúdia, po ktorom som sa musela ešte raz vrátiť na Slovensko, aby som doštudovala aj tam. Toto mi veľmi pomohlo, pozrieť sa na veci z odstupu. Zistila som, že Japonsko skutočne milujem aj so všetkými chybami a že to je láska na celý život.
Ako vyzerá tvoj úplne obyčajný deň, ktorý turisti ani ľudia sledujúci Japonsko na sociálnych sieťach nevidia? Čo je na tvojom živote typicky japonské a čo zostalo vyslovene slovenské?
Na mojom živote je typicky japonská večera a slovenské sú raňajky, haha. Keďže pracujem na voľnej nohe, svoj deň si zariadim, ako chcem, respektíve v závislosti od klientov, a skutočne nemenné sú naozaj len raňajky a večera. A večera je práve typicky japonská, u nás neexistuje studená večera, jedlo musí byť vždy varené.
Ako si sa v Japonsku dostala k svojej dnešnej práci a ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň? V čom sa tamojší prístup k práci najvýraznejšie líši od toho slovenského?
Úplnou náhodou. Pôvodne som vyštudovala marketing a v ňom som chcela aj pracovať, ale keď prišlo na to, že by som mala desať alebo viac hodín trčať v kancelárii, tak som si to rozmyslela. Japonci totiž pracujú veľmi dlho. To dlho podčiarkujem. So šéfom sa ľudia navzájom držia ako rukojemníci. Zamestnanci nemôžu odísť skôr ako ich šéf, no a šéf nemôže odísť skoro, lebo by to vyzeralo zle.
Takže som sa začala pozerať po niečom inom. Samotní japonskí kamaráti mi hovorili, že by som mohla robiť v cestovnom ruchu, a práve vtedy som náhodou natrafila na inzerát od jednej holandskej cestovnej agentúry, ktorá robí len privátne sprevádzanie. Hľadali niekoho, kto vie po japonsky, po anglicky a ešte jeden európsky jazyk. Viem aj po nemecky, tak som sa prihlásila. A tú prácu som si úplne zamilovala.
Potom však prišli deti a ja som musela s touto prácou skončiť. Hoci som si najprv myslela, že sa k nej vrátim hneď ako sa bude dať, bolo to príliš časovo náročné a s deťmi skutočne nezlúčiteľné… Teraz som na voľnej nohe a spolupracujem s rôznymi cestovnými kanceláriami.
Dokázala by si priblížiť reálne rozpätie zárobkov, s ktorými v Japonsku operuje bežný človek alebo rodina? Ktoré platy znejú po prepočítaní na eurá lákavo, no po zaplatení japonských výdavkov už tak štedro nepôsobia?
Po prepočítaní na eurá žiadne, keďže jen je teraz veľmi lacný. Pre Japoncov je momentálne všade veľmi draho, preto aj čoraz menej Japoncov cestuje do zahraničia. Pas má vraj len každý šiesty Japonec a z toho je väčšina takých ako my, že cestujú za rodinou, alebo sú to biznismeni, ktorí cestujú na služobné cesty z práce.
Pred 19 rokmi som si všetko nosila zo Slovenska sem, lebo tu bolo pre mňa draho, teraz je to naopak a všetko si nosím na Slovensko, lebo tam je všetko oveľa drahšie, ešte v horšej kvalite. Zárobky sú veľmi podobné slovenským, priemerný plat je asi 2 200 eur, ale z toho ešte treba zaplatiť dane a odvody. Ale priemer neukazuje realitu, lebo ho vytiahnu extrémne vysoké platy pár jednotlivcov, v skutočnosti má väčšina ľudí plat nižší.
Každá prefektúra si určuje minimálnu mzdu sama, v Tokiu je najvyššia a je to asi 7 eur za hodinu. A presne takýto plat má väčšina ľudí, teda tí, čo pracujú v službách – v obchodoch či reštauráciách, a to pripomínam, že tu sa žiadne prepitné nedáva. Lákavé môže byť teda jedine to, že tu si za to môžete dovoliť podstatne lepší život na vyššej úrovni po každej stránke. Či už kvalitnejšie jedlo, lepšiu zdravotnú starostlivosť alebo bohaté kultúrne vyžitie. Akurát musíte rátať s tým, že na zahraničné dovolenky až tak chodiť nebudete. Ale na druhej strane, v Japonsku je všetko od tropických bielych pláží až po majestátne zasnežené hory…
Koľko približne stojí normálny život rodiny s deťmi? Čo z rozpočtu ukrojí bývanie, jedlo, doprava, školské potreby či voľnočasové aktivity a pri ktorých položkách by Slovák zostal najviac prekvapený?
Pri všetkých, v pozitívnom zmysle. Je tu vysoká štátna podpora a benefity pre deti. Deti majú zdravotnú starostlivosť úplne zadarmo, nedoplácajú nič, či už idú k súkromnému alebo štátnemu lekárovi či zubárovi. Škôlky aj štátne základné školy sú tiež zadarmo, dokonca zo školy dostanú väčšinu pomôcok vrátane notebooku, kupovať sme museli len peračník a školskú tašku. A obedy. Ale ak je rodina v núdzi, preplatia im aj tie. Aj školské výlety majú minimálne z väčšej časti hradené.
Každé mesto má tiež zariadenia, kde môžu deti chodiť na krúžky, či sa len hrať alebo športovať úplne zadarmo. Tiež prevádzkuje vzdelávacie inštitúcie, knižnice, múzeá, mini-zoo, skleníky a podobne, ktoré sú takisto zadarmo. Je naozaj strašne veľa možností, čo dotuje štát alebo mesto. Ale ani súkromné zariadenia nie sú zďaleka také drahé ako u nás.
No a jedlo, to ani nehovorím, tu si dám celé obedové menu vrátane nápoja v krásnej reštaurácii za cenu kebabu na Slovensku. Základný lístok na vlak či metro stojí menej ako euro a byty sú tu lacnejšie ako v Nitre, odkiaľ pochádzam. A to podotýkam, že žijeme v centre Tokia, nie v nejakej okrajovej časti.
Japonsko sa často spája so zdvorilosťou, poriadkom a rešpektovaním pravidiel. Akú cenu má však život v takejto usporiadanej spoločnosti? Existujú nepísané pravidlá alebo spoločenské očakávania, ktoré môžu byť pre človeka dlhodobo vyčerpávajúce?
Z môjho pohľadu to nie je cena, ale odmena. Odmena, ktorú si ja osobne veľmi vážim. Pretože rešpektovať pravidlá a dodržiavať poriadok je naozaj zanedbateľná cena v porovnaní s tým, čo za to dostávam. Pocit bezpečia a dôveru v systém, že veci fungujú. Pocit, že ja aj moje deti sa môžeme kedykoľvek a kdekoľvek slobodne pohybovať a nič nám nehrozí. Alebo že si môžem kdekoľvek nechať položenú tašku a nič mi nezmizne. Že keď niečo stratím, určite to nájdem. Aj že na vyšetrenie sa dostanem v deň, keď ho potrebujem, nie o pol roka. Že dieru na chodníku pred domom do rána opravia.
Mne vždy príde veľmi vtipné, keď sa cudzinci sťažujú, že musia dodržiavať pravidlá a zároveň velebia Japonsko, ako tu všetko funguje. No veď prečo asi? Chcete to mať rovnako? Zaveďte ich tiež!
V čom sú si podľa teba Japonci a Slováci oveľa podobnejší, než by sme čakali? A pri ktorej vlastnosti či spôsobe premýšľania medzi nimi, naopak, cítiš najväčšiu priepasť?
Podoba asi tak v tom, že Slováci aj Japonci sa môžu sprvu zdať voči cudzincom a cudziemu rezervovaní, ale po pár pohárikoch ich to prejde. A priepasť jednoznačne v úcte, rešpekte a základnej slušnosti.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
