Ako si Japonci vytvárajú priateľstvá a púšťajú si ľudí k telu? Je pre cudzinku jednoduché nájsť si skutočne blízkych ľudí alebo môže byť človek obklopený davom a napriek tomu sa cítiť osamelo?
Myslím si, že najsilnejšie priateľstvá tu vznikajú na stredných a vysokých školách a hlavne prostredníctvom krúžkov. Alebo neskôr cez záľuby. Aj ja tu mám dosť priateľov z univerzitných čias či z čias, keď som tu chodila na jazykovú školu. V druhom kole sú to tzv. mama-tomo, čiže maminy spolužiakov, s ktorými moje deti chodili do škôlky či školy.
Musím však povedať, že najlepších priateľov mám medzi Japoncami, ktorí strávili aspoň nejaký čas v zahraničí. Japonci, ktorí celý život žili len v Japonsku, majú celkovo iné životné nastavenie, a preto sa spolu nemáme až tak veľmi o čom rozprávať.
Človek sa tu môže cítiť osamelo, hlavne keď príde v neskoršom životnom období a má časovo náročnú prácu, ale to je tak kdekoľvek na svete, nielen v Japonsku… A hlavne veľký rozdiel spraví, či vie človek po japonsky, alebo nie.
Ako v Japonsku vyzerá zoznamovanie a hľadanie partnera mimo romantických predstáv z filmov a seriálov? Kde sa ľudia najčastejšie spoznávajú, ako veľmi využívajú zoznamky a kto zväčša urobí prvý krok?
Úplne obyčajne, v škole, na krúžkoch alebo v práci. A kto nemá šťastie na partnera na týchto miestach, dosť populárne sú aj zoznamovacie rande. Že každý z páru si dovedie priateľa alebo priateľku, o ktorých si myslia, že by sa k sebe hodili a majú rande vo štvorici.
Ale pravda je, že je dosť ťažké si nájsť vhodného partnera, lebo keď sa to nepodarí spomínanými spôsobmi, tak sa málokedy vyskytne iná príležitosť niekoho spoznať. Osobne si myslím, že to je aj hlavný dôvod, prečo majú Japonci nízku pôrodnosť. Že proste nenájdu vhodného partnera, s ktorým by to dieťa mali. U mladších sú dosť populárne aj internetové zoznamky, ale ja osobne poznám len jeden pár, čo sa takto zoznámil…
Čo sa od japonského muža a ženy očakáva po vstupe do vážneho vzťahu alebo manželstva? Menia sa tieto predstavy medzi mladými ľuďmi alebo sú tradičné roly v spoločnosti stále veľmi silné?
Tak ako všade vo svete, aj tu záleží na konkrétnych ľuďoch. Ale už len z pozorovania okolia je jasné, že sa to mení, a to veľmi rýchlo. Keď som sem prišla pred 19 rokmi, nikdy som napríklad nevidela otcov samých s deťmi. Teraz je to úplne bežné. Dokonca si otcovia môžu už zobrať aj rodičovskú dovolenku, čo ešte také bežné nie je, ale zlepšuje sa to.
Síce je stále veľmi veľa žien, ktoré po narodení detí ostávajú doma, ale veľmi často je to dobrovoľné rozhodnutie tej ženy, nie že by to manžel od nej vyžadoval. Ale ak chce pokračovať v kariére, nie je to vôbec nezvyčajné alebo niečo, za čo by ju spoločnosť odsúdila.
O Japonsku sa často hovorí v súvislosti s nízkou pôrodnosťou, pracovným vyťažením a mladými ľuďmi, ktorí odkladajú vzťahy aj rodičovstvo. Ako túto situáciu vnímaš v každodennom živote ty? Je podľa teba problém skôr v peniazoch, nedostatku času, spoločenských očakávaniach alebo v kombinácii všetkého?
Ako som spomínala, to, že trávia tak veľa času v práci, má za následok, že veľmi nemajú priestor nájsť si niekoho, ak sa práve ten niekto nenachádza v práci…
V čom sa výchova detí v Japonsku najviac líši od tej slovenskej? Čo sa deti učia už odmalička, aký tlak na ne vytvára škola a ako doma prepájate japonský a slovenský jazyk, kultúru či zvyky?
Veľmi veľký rozdiel je v jedle a celkovo stravovaní. Na jedle si Japonci dajú veľmi záležať, jedlo je stredobod ich vesmíru. Nehovorím, že sa tu všetci stravujú zdravo, ale určite sa stravujú oveľa pestrejšie ako my, a to už od malička. Takisto tu deti s jedlom nikto nenaháňa. Ak sú rodičia s deťmi napríklad v parku a jedia, deti vtedy musia sedieť na deke. A až keď dojedia, môžu sa ísť hrať. V škole nemajú deti na jedlá na výber, všetci majú presne to isté. Majú pravidlo, že musia všetko minimálne ochutnať. Navyše, deti si do školy nesmú nosiť desiatu.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneDeti sú tiež od malička vedené k oveľa väčšej zodpovednosti a samostatnosti. Do školy deti musia chodiť samé, rodičia ich nesmú vodiť. Vodia len prvákov prvé 2 týždne, aby sa naučili cestu, potom už ich vodiť nesmú. Deti si triedu upratujú samé, v niektorých školách dokonca aj záchody… Takisto si samé servírujú obed. Každý týždeň majú nejaké deti službu (ako u nás týždenník), ktoré to jedlo servírujú ostatným spolužiakom.
Deti tu od školského veku môžu robiť prakticky všetko samé, dokonca aj ísť k lekárovi či zubárovi! Ale zas treba povedať, že tu je oveľa bezpečnejšie ako v Európe, a hoci sa, samozrejme, vždy môže niečo stať, to riziko je oveľa nižšie.
My doma dbáme na to, aby sa deti cítili rovnako Japonci ako aj Slováci, aby poznali kultúru, históriu a zvyky oboch krajín a hlavne aby oba jazyky považovali za materinské. Používame metódu OPOL (one parent, one language), čiže každý rodič hovorí výlučne len svojím jazykom. Je to najúčinnejšia metóda, ako naučiť deti 2 jazyky, ale ťažko sa aplikuje, ak jeden z rodičov nehovorí jazykom toho druhého, nebodaj sa spolu rozprávajú ešte tretím. My máme v tomto veľkú výhodu, lebo manžel hovorí po slovensky a ja po japonsky, takže nikto sa necíti vylúčený a každý sa vie kedykoľvek zapojiť do rozhovoru.
Tiež sa snažíme, aby poznali obe krajiny rovnako aj z vlastivedného hľadiska. Aj Japonsko, aj Slovensko majú pomerne dosť precestované, viac ako ktorýkoľvek bežný človek v tej-ktorej krajine. Chodíme aj na festivaly a, samozrejme, oslavujeme sviatky oboch krajín.
19 rokov v Japonsku je pre Adrianu len začiatok
Po 19 rokoch už Adriana nevníma Japonsko iba ako krajinu, o ktorej kedysi snívala. Stalo sa jej domovom, hoci zo Slovenska pôvodne nikdy nechcela odísť. K blízkym sa vracia rada, no predovšetkým na dovolenku. No trvalý návrat si dnes skôr predstaviť nevie.
V Japonsku si zvykla na slušnosť, rešpekt, bezpečie aj dôveru v systém. Osvojila si tiež princíp, že sloboda jedného človeka končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Život v cudzej krajine jej priniesol nový pohľad na krásu, nedokonalosť aj všímavosť voči okoliu.
Po takmer dvoch desaťročiach by sa mohlo zdať, že ju už nič neprekvapí. Adriana však hovorí presný opak. „Človek v Japonsku môže žiť ako Alenka v krajine zázrakov, lebo aj po 19 rokoch ma každý deň niečím úžasným prekvapuje a nekonečne ma fascinuje.“
