Slovenská sprievodkyňa umierajúcich: Stáva sa, že sa aj smejeme a je prítomný humor

Niektorí už možno počuli tento výraz, pre iných je to úplne nový a neznámy pojem. Na Slovensku ešte toto povolanie nie je také rozšírené, no má veľkú hodnotu pre tých, ktorí sa lúčia so svojimi blízkymi a chystajú sa odísť na druhú stranu.

Sprievodkyne pre umierajúcich a pozostalých Kataríny Gerbrandy Vydrovej sme sa pýtali, ako sa dostala k tomuto povolaniu, čo je na jeho výkone to najťažšie a či mali na ňu umierajúci nezvyčajné požiadavky.

Kedy a kde ste sa prvýkrát stretli s výrazom sprievodkyňa pre umierajúcich? Aké boli vaše prvé myšlienky ohľadom tohto povolania?

Ja som sa s týmto termínom stretla zhruba pred štyrmi rokmi, keď som nastúpila ako dobrovoľníčka do hospicu v Bratislave. Tam som bola pod dohľadom kolegyne, ktorá bola na podobnej pozícii. Spočiatku som vôbec nevedela, do čoho idem, bola to taká moja praktická príprava na prácu s umieraním.

Už v tom čase som zvažovala, že založím bolo.sk – organizáciu, v ktorej pracujem. Vnímala som však, že si potrebujem najprv prejsť nejakým sebapoznaním v prostredí umierania a smrti, preto som sa vybrala cestou dobrovoľníckej práce. Potrebovala som si ohmatať, čo táto téma so mnou robí.

sprievodkyňa pre umierajúcich, dula, Katarína Gerbranda Vydrová, netradičná profesia, smrť, pacient, hospic, Slovenka — Archív Kataríny Gerbrandy Vydrovej/Gabriela Teplická

Naplnili sa vaše očakávania počas dobrovoľníckej práce? Čo vám to dalo?

Mne veľmi pomohla prítomnosť kolegyne, ktorá na tej pozícii už pracovala, a viac-menej som sa ňou nechala viesť. Prekvapilo ma aj, nakoľko je to veľmi praktická práca. S ľuďmi v hospici sme robili rôzne hry, kognitívne tréningy, oromotorické cvičenia či rôzne kreatívne aktivity na posilnenie jemnej motoriky. Záviselo to, samozrejme, od stavu pacienta.

Viac PREMIUM článkov na podobnú tému:

Ak bol len ležiaci, stačila aj obyčajná ľudská prítomnosť, aby tam pre toho človeka niekto bol. Mojou úlohou bolo načúvať mu, napĺňať jeho potreby, prípadne robiť mediátora medzi ním a zdravotníckym personálom, rodinou. Mnohým stačil aj spoločný čas pri knihe, počúvaní hudby či rekapitulovanie života. Potrebovali sa vyrozprávať, dostať zo seba určité veci a hovoriť o nich s človekom, ktorý nie je emocionálne zaangažovaný – to znamená niekto mimo rodinných väzieb.

Nastala neočakávaná chyba, prosím skontroluj vyplnené údaje, alebo skús neskôr.