Na vlastnej koži som zistila, že Taliani a Taliansko, ako také, sú presne identické s našou predstavou o nich. Základné veci tu nedávajú zmysel. Jednoduché veci sa robia trikrát zložitejšie. A bežný človek si tu miestami pripadá ako totálny pako. Bolo to takto len tam, kde som bola ja? Aké máte z Talianska zážitky vy? 🙂

Toalety

Na úvod by som rada poznamenala, že môj močový mechúr má zhruba objem zošuvereného lieskového orieška a som si toho vedomá. Vďaka tejto skutočnosti som mala možnosť Taliansko spoznať z celkom iného uhla. Ako sa hovorí – kultúru národa spoznáš podľa záchoda. No a komplikovanosť ich myslenia spoznáš podľa splachovania.

Okrem toho, že v Taliansku sú pomerne rozšírené takzvané turecké záchody, ktoré si možno predstaviť ako umývadlo zabudované v zemi, sa tu s volaním prírody spájajú aj iné problémy. Vždy som sa považovala za človeka, ktorý sa vie v každej situácii vynájsť, no v momente, ako som sa na talianskom hajzli snažila spláchnuť h*vno, som túto ideu o svojej maličkosti musela prehodnotiť.

Prisahám, tí ľudia majú asi milión rôznych splachovačov a žiaden z nich nefunguje tak, ako by ste čakali. Prvé ráno pobytu sme strávili vo veľmi príjemnej kaviarni. Asi netreba podrobne vysvetľovať, prečo človek po kombinácii káva-raňajky-cigareta potrebuje vyhľadať onú miestnosť.

Všetko prebiehalo podľa plánu, dialo sa presne to, čo sa diať malo. No veci začali naberať zlý spád v momente, keď som sa snažila svoje veľdielo vyslať na púť dole potrubím.

Naozaj nie som idiot. Prisahám. Na stene bol namontovaný biely plastový obdĺžnik a tak som, ako každý rozumne uvažujúci človek, čakala, že on je to, čo hľadám. Nebol. Začala ma chytať panika. V celom podniku bol len jeden jediný dámsky záchod a keďže v ňom vládla pomerne rodinná atmosféra, v tomto okamihu už každý vedel, že nie som domáca.

Nechcela som po sebe nechať spúšť ako nehumánne hovado, mozog mi teda začal pracovať na tritisíc otáčok. A potom som si na zemi všimla guľu. Doposiaľ som bola v tom, že je to jedna z tých vecí, čo má zastaviť dvere, aby netresli o stenu. Až keď som ju začala podrobne skúmať, došlo mi, že na to je od dverí až príliš ďaleko. Stúpila som teda na ňu a voilá… vesmír ma vypočul.

Druhý typ splachovača, pri ktorom mi takmer vybuchli obvody, bola akási kľuka. Môžete si ju predstaviť ako to, čím sa na starších autách otvárali a zatvárali okná. Po prvej skúsenosti, keď som si na pomoc musela zavolať kamarátku, ktorá je tam doma, som dostala rýchlokurz – na spláchnutie ňou treba otočiť.

Akosi však zabudla poznamenať, že tento typ splachovača vodu automaticky nevypne, a tak sa bude valiť, až kým ňou neotočíte do opačnej strany. Tak som tam teda stála, kukala na to, ako sa voda stále razí von a neprestáva tiecť. Hučalo to ako sviňa a ja som už naozaj začínala mať pocit, že osprostievam.

Vypínače na svetlo

Ďalšie komplikácie nastali pri zapínaní a vypínaní svetla. Človek by fakt nečakal, že takéto banálne činnosti môžu niekoho dostať do úzkych. Vystriedala som veľa záchodov – to už vieme. O jednom konkrétnom však nemám celkovú predstavu, ako vyzeral, keďže som ho nevidela.

Boli sme na večeri v typickej talianskej reštaurácii, a teda aj vypínače na svetlo v nej boli typicky talianske – nedávali absolútne žiaden zmysel.

Pred vchodom na toaletu boli tri vypínače – ťuk, ťuk, ťuk. Ani jeden nezapol svetlo. Vošla som dnu, ďalšie tri vypínače boli na vnútornej stene – ťuk, ťuk, ťuk. Ani jeden nezapol svetlo. Vytiahla som mobil. Pri zrkadle nad umývadlom boli ďalšie tri vypínače – ťuk, ťuk, ťuk. Nič. Hneď vedľa toalety ďalšie tri – ťuk, ťuk, ťuk a… Nič. NIČ. NIČ!!!

Ja som vyskúšala 12, slovom DVANÁSŤ, vypínačov a cikala som potme. A fakt by ma zaujímalo, v ktorej miestnosti som robila diskošou zadarmo.

Alkohol

V reštaurácii, ktorú som spomínala v predošlom odseku, si otec mojej kamarátky všimol, že sa naňho akosi divne pozerám, keď si nalieva víno. „Čo sa deje?“ opýtal sa ma (aby ste mali reálnu predstavu o tom, čo sa dialo – ja nehovorím po taliansky, on nehovorí po anglicky, takže kamarátka tlmočila najprv jemu a potom mne a celá táto „čo sa deje“ otázka, bola nakoniec kauza na pol hodinu).

Povedala som, že si naozaj vážim, že ma pozvali na večeru a priviezli ma sem, ale že sa mi alkohol za volantom naozaj nepozdáva. Všetci na mňa čumeli ako teľce na nové vráta – vrátane tej kamarátky.

V Taliansku môžete pred šoférovaním piť. Samozrejme, má to určité podmienky a obmedzenia. Človek, ktorý nemá vodičák ešte ani tri roky, musí na kontrole vždy nafúkať nulu, inak už vodičák nebude mať vôbec. Avšak skúsenejší šoféri môžu nafúkať do pol promile a je to úplne v poriadku. Nebuďte teda prekvapení, keď si pri večeri niekto uleje trošku vínka a o pol hodinu nasadne do auta.

https://giphy.com/gifs/adam-sandler-the-wedding-singer-KfzuICLjqcwww

Benzínové pumpy a semafory

Keď už sme pri tých šoféroch, asi by nebolo úplne od veci poznamenať, že sú aj iné veci, ktoré by slovenského vodiča na talianskych cestách mohli prekvapiť. Napríklad také benzínové pumpy.

U nás ich poznáme ako miesta, ktoré slúžia nielen na doplnenie paliva, ale taktiež na odpočinok. Človek si môže dať kávičku, niečo na zahryznutie, vyprázdniť si črevo a kúpiť nové stierače. Keď má špinavé čelné sklo, môže si ho umyť. A keď sa nudí, môže si pokecať s pumpárom.

V Taliansku to tak nefunguje. Pumpy väčšinou fungujú na princípe automatov – prídeš, natankuješ, vhodíš peniaze a ideš preč. Bodka. Žiaden pumpár, žiadna kávička, žiadne záchody. Doslova sú to teda len benzínové pumpy. Na to ostatné slúžia motoresty, no tých je v Taliansku ozaj ako šafranu.

Ani semafory nie sú také, na aké sme zvyknutí. Nemajú totiž oranžovú. Teda takto – oranžovú majú, keď ide svetlo zo zelenej na červenú a chce ľudí upozorniť, že by už mali začať brzdiť. Opačne ale nie.

Takže z červenej rovno skočí zelená, a keď máš náhodou nejaký problém so zaraďovaním jednotky a rozbiehaním sa, budeš mať tú česť zoznámiť sa aj s talianskymi klaksónmi. Tie na rozdiel od čerpacích staníc a semaforov fungujú úplne rovnako ako u nás.

Chodníky

Taliansko trpí akútnym nedostatkom chodníkov a vzťahuje sa to aj na malé mestečká, aj na veľkomestá. Chodníky pre chodcov pozdĺž cesty, po ktorých sa možno bezpečne dostať do obchodu, do cukrárne či do vlastného domu? Nič. Nula bodov.

Tam si úplne v pohodičke cica venčí štvornohého chlpáča uprostred cesty, akoby sa nechumelilo, a to, že z jej psa už bol trikrát takmer mastný fľak, jej vôbec žily netrhalo.

A prečo by malo? Veď u nich je to celkom bežné. Nie je nič nezvyčajné na tom, kúpiť si v Miláne jedlo do ruky, posadiť sa na obrubník a pchať ho dole krkom, zatiaľ čo dva centimetre od tvojich úst cúva smetiarske auto. Tabuľa, ktorá označuje pešiu zónu, tu absolútne nemá zmysel, keďže pešia zóna je úplne všade. Možno aj to je dôvod, prečo ani jednu neosadili.