„Keď vyrastieš, budeš sa za to habiť“
Pasívny spôsob výchovy = vydieranie budúcim ja. Rodičia ti nepotrebovali vysvetliť, prečo sa niečo nemá robiť. Stačilo povedať, že raz sa za to budeš hanbiť. A ty si tomu veril. Dnes sa hanbíš aj za veci, za ktoré by sa nikto hanbiť nemal. Za chyby. Za emócie. Za to, že si nebol perfektný.
„Nerob zo seba múdreho“
Jedna z najtoxickejších viet, aké sa dali povedať dieťaťu. Nie preto, že by rodič chcel ublížiť, skôr preto, že v tej chvíli nechcel byť konfrontovaný. Táto veta z nás spravila ľudí, ktorí sa boja pôsobiť „príliš“. Príliš sebavedomo. Príliš múdro. Príliš hlasno. A potom sa čudujeme, že nevieme presadiť svoj názor ani v dospelosti.
„Zjedz to, deti v Afrike nemajú čo jesť“
Veta, ktorá mala vyriešiť nedojedený obed. A zároveň v nás vybudovala zvláštny vzťah k jedlu, k pocitu viny a k tomu, že jedlo sa nesmie vyhodiť. Nikdy. Výsledok? Mnohí ľudia dodnes dojedajú len preto, aby sa „nemíňalo“. Aj keď už sú dávno sýti.
„Keď budeš mať svoje deti, pochopíš“
Veta, ktorá bola ultimátum aj bodka. Nemohla si s ňou vyhrať. Pretože argument bol vždy v budúcnosti. A ty si tam ešte nebol. A potom príde deň, keď to fakt pochopíš. A zároveň ťa vydesí, že tú vetu možno povieš ďalej.
Rodičia nám často dali to najlepšie, čo vedeli. A mnohé hlášky vznikli zo stresu, únavy alebo generácie, ktorá sa jednoducho naučila „nezjemňovať“. Dnes sa na tom vieme smiať. A je to dobré. Humor je spôsob, ako si to spracovať. No zároveň je fajn si priznať, že tieto vety nás fakt formovali možno viac, než by sme chceli.
