Slovenskí zbohatlíci z 90. rokov chceli žiť ako v Dallase. Podnikateľský barok zmenil tvár slovenských miest a obcí

Deväťdesiate roky boli érou veľkých zmien. Postsocialistické štáty, medzi nimi aj Československo (neskôr ČR a SR), si hľadali svoje miesto v slobodnej Európe a nikto nemal jasnú predstavu o tom, ako by sa veci mali robiť. Celkom populárne bolo myslenie typu – kopírujme úspešné krajiny a budeme tiež úspešní! Nie vždy to fungovalo.

V 90. rokoch sa nič nezdalo nemožné. Darilo sa podvodníkom, ktorí sľubovali rýchle a rozprávkové zbohatnutie (veď je kapitalizmus ako v Amerike!) a veľkú popularitu získavala ezoterika, veštenie a záhadológia (komunisti pred nami tajili pravdu!). Na Slovensko prúdili tovary a služby, aké sme pre Železnú oponu dovtedy nepoznali.

Noví zbohatlíci

Samozrejme, azda najcharakteristickejším symbolom 90. rokov na Slovensku je nová vrstva bohatých podnikateľov. Spôsoby, ktorými títo podnikatelia nadobudli svoje bohatstvo, sa pohybovali od úplne legálnych cez pololegálne až po prudko nelegálne.

Nerobili to všetci, ale nemalá časť novej podnikateľskej vrstvy hľadala spôsoby, ako svoje bohatstvo ukázať svetu. Prišlo na rad už spomínané slepé kopírovanie západných vzorov. Niežeby zahraniční milionári boli symbolom dobrého vkusu. Keď sa však slovenskí boháči snažili priniesť na Slovensko niečo vytrhnuté z kontextu, niečo, čo má na Západe tradíciu, avšak u nás neexistovalo, výsledky boli nesmierne rozpačité.

Postkomunistickí zbohatlíci tak nakoniec nepôsobili dojmom niekoho, kto žije v luxuse, ale dojmom niekoho, kto sa snaží vyzerať, že žije v luxuse. Nová vrstva bohatých podnikateľov sa stala synonymom nevkusu.

Podnikateľský barok

Azda nikde to nebolo tak dobre viditeľné ako v oblasti architektúry. Na krajoch slovenských miest a obcí či v určitých „milionárskych štvrtiach“ začali vyrastať veľké a extravagantné rodinné domy, vily a paláce, ktoré sa nezhodovali s väčšinovou predstavou dobrého vkusu.

Inšpiráciu v tomto prípade často predstavovali obrovské sídla fiktívnych amerických milionárov zo seriálov Dynastia či Dallas, doplnené európskymi „historizujúcimi“ prvkami ako stĺpiky, vežičky, oblúky a sochy. Takéto stavby vynikali aj vďaka náterom pastelových farieb – ružové či pistáciovo zelené vily neboli ničím vzácnym.

Prečo to títo ľudia robili? Ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa javí to, že mnohí sa výstavbou gýčových palácov snažili dať svetu najavo, že prichádza nová éra a doba šedého a uniformného komunizmu je dávno preč. Následne zbohatlíci jeden druhého napodobňovali, pretože nevkusné paláce považovali za ideál toho, ako by mal dobre zabezpečený človek bývať.

Pre gýčové domy podnikateľov z 90. rokov sa ujalo označenie podnikateľský barok. Na Slovensku a v Česku sa začalo používať v architektonických kruhoch na prelome tisícročí, postupne si ho osvojila aj laická verejnosť.