Po roku 2000 architekti stále hlasnejšie hovorili o tom, že podnikateľský barok nepredstavuje ten správny smer, ktorým by sa výstavba v slovenských mestách mala uberať. V rozhovore pre Súvislosti v roku 2002 architekti Štefan Šlachta a Pavol Benko upozornili na niekoľko nedostatkov tohto štýlu.
„Naši ľudia si zo zahraničia často donesú katalóg a ukážu architektovi: Toto chcem. Práve architekt by mal stavebníkovi vysvetliť, či je jeho predstava vhodná do prostredia, kam chce dom postaviť,“ povedal Benko.
Architekti pritom poukázali na to, že škaredá a nevkusná stavba nevyzerá zle len sama o sebe, ale kazí dojem z celého okolia. Spomenuli „Beverly Hills“ v Záhorskej Bystrici, kde je „príliš veľa príliš originálnych domov pokope“.
Veľmi dôležitým aspektom, na ktorý Šlachta a Benko upozornili, je praktická stránka bývania. Podnikateľský barok zvyčajne nespĺňal požiadavky na moderné bývanie a takéto domy sú ekonomicky nevýhodné. Znamená to, že sú energeticky náročné, dlho trvá ich upratať a zanedbateľná nie je ani úprava exteriéru.
Ešte ostrejšie ako Šlachta a Benko sa vyjadril docent architekt Imrich Vaško, ktorého v roku 2001 citoval denník SME. Správanie milovníkov podnikateľského baroka označuje ako „správanie mafiánov, ropných magnátov, politikov, nevzdelancov, ľudí, ktorí nevytvárajú trvalé spoločenské hodnoty“.
Podľa neho ide zväčša o „tých, ktorí prišli k peniazom ľahko, čudne a rýchlo“, ktorí majú nároky „prehnané a často veľmi zlé“. K prívržencom štýlu podnikateľského baroka Vaško zaradil aj niektorých „umelcov tzv. poklesnutej ľudovej zábavy, televíznych bavičov či interpretačných umelcov“.
Nová doba
K strate záujmu o podnikateľské baroko (avšak nie úplného zániku) v druhej polovici nultých rokov prispeli okrem vysokých nákladov aj zmena životného štýlu. Mladí ľudia majú iné preferencie – nechcú bývať vo veľkom dome so svojimi rodičmi, ale túžia po vlastnom bývaní. Zároveň nepovažujú za atraktívne satelitné mestečká, kde mnoho víl z 90. rokov stojí, a uprednostňujú lokality, kde sa jednoducho „dejú veci“.
Ďalším a možno tým najdôležitejším dôvodom, prečo stavby v štýle podnikateľského baroka nie sú atraktívne, je to, že sa jednoducho fyzicky rozpadávajú. Šetrenie pri výstavbe sa po rokoch vrátilo majiteľom aj s úrokmi a dnes mnohí sami (či vo dvojici) žijú v obrovskom dome, ktorý neustále žerie kopu peňazí, vyžaduje si mnoho opráv a kúpiť ho nikto nechce.
Odborníci odhadujú, že megalomanské budovy podnikateľského baroka majú životnosť len 15 – 20 rokov. Z toho hľadiska je väčšina z nich za zenitom. Pamätníky na nevkus 90. rokov tak jeden po druhom postupne zmiznú – buď ich prestavajú, alebo zbúrajú.
