Nezáleží na tom, či stojíš v rade na pošte, čakáš na autobus alebo stretneš susedu vo výťahu. Slovenský small talk má svoj vlastný, nezameniteľný priebeh. Jeho neoficiálny scenár by pokojne mohol byť zapísaný do kultúrneho dedičstva – začína nevinným komentárom o počasí a o pár minút neskôr sa už rozoberá politika, korupcia a „kam to celé speje“.
Všetko sa začína počasím
Počasie je najuniverzálnejšia spoločenská téma. Nikomu neurazí ego, nevyvolá konflikt a každý má naň svoj názor – či už práve prší, fúka, alebo je „dusno na infarkt“. V slovenskom small talk-u slúži ako bezpečný štartér, niečo ako „sme na jednej vlne, že aj tebe je z tejto horúčavy zle“. Nevyžaduje veľa premýšľania, a pritom vytvára dojem záujmu, empatie a spoločného trápenia.
Zaujímavé je, že aj keď je vonku ideálne počasie, málokedy ho niekto jednoducho pochváli. Skôr sa povie: „No, konečne normálne!“ alebo „To zas dlho nevydrží.“ Lebo aj dobré správy musia mať v našej konverzačnej kultúre malý tieň.
Nasleduje zdravotný stav
Ak small talk trvá dlhšie ako 90 sekúnd, väčšinou sa dostane aj k telu. Všetko začína vetou typu: „Ach, tie moje kríže…“ alebo „Ráno som ledva vstal.“ Slováci totiž berú zdravotné komplikácie ako spoločenský bonus – sú prejavom skúseností, vytrvalosti a dôvodu pre súcit. A sú navyše bezpečnejšie ako vyjadrenie citov, ktoré sa u nás stále považujú za príliš intímne na bežnú konverzáciu.
Navyše, sťažovanie sa na zdravotný stav je elegantný spôsob, ako ukázať, že život nie je ľahký – a teda si zaslúžime pochopenie, ľutovanie alebo aspoň súhlasné prikývnutie.
Kritika systému ako spoločný jazyk
No a potom prichádza zlatý klinec slovenského small talk-u: vláda, politici, štát. A je úplne jedno, kto je práve pri moci – vždy je zle. Tento moment zvyčajne prichádza úplne prirodzene, často ako reakcia na predchádzajúce sťažnosti: „A pritom si človek celý život platí odvody… na čo?!“ alebo „Zas len berú a nič neurobia.“
V tej chvíli sa aj dvaja cudzinci v čakárni u lekára dokážu spojiť v nečakanom súznení. Kritika vlády je u nás spoločenský tmel. Nahrádza hlbšie známosti, pomáha prelomiť bariéry a navodzuje pocit spolupatričnosti. Lebo ak niečo Slováci vedia, tak to, že „za všetko môže niekto hore“.
Prečo je to tak?
Slovenský small talk je výpoveďou našej národnej povahy. Sme opatrní, hĺbaví, trochu skeptickí a historicky naučení neveriť, že sa veci zlepšia samé od seba. Preto sa vyhýbame prehnanému optimizmu a radšej vsadíme na istotu – spoločné frflanie. Netreba to však brať ako tragédiu. Aj keď naše rozhovory začínajú dažďom a končia daňami, v skutočnosti hľadáme len spôsob, ako byť chvíľu s niekým na rovnakej strane.
A kto vie – možno raz, po nejakej zázračnej sérii slnečných dní a funkčnej vláde, bude slovenský small talk končiť vetou: „Vieš čo, celkom dobrý deň.“ A možno nie. Dovtedy však platí: keď nevieš, o čom sa rozprávať, začni vetou: „Zase to dusno, čo?“ – a o 5 minút už budeš riešiť ministerku kultúry.
