Vesmír je nepredstaviteľne rozľahlý a starý, čo logicky vedie k otázke: Kde sú všetci tí mimozemšťania? Už v roku 1950 položil túto slávnu otázku fyzik Enrico Fermi, čím definoval tzv. Fermiho paradox. O desaťročie neskôr astronóm Frank Drake zostavil rovnicu na odhad počtu komunikujúcich civilizácií.
Napriek dekádam hľadania a pokročilému softvéru však z kozmu prichádza len šum. Ako informoval web Space, nový výskum Erika Geslina naznačuje, že problémom možno nie je nedostatok technológií, ale naša vlastná povesť. Vesmírne ticho totiž nemusí znamenať absenciu života, ale jeho vedomé rozhodnutie nás ignorovať.
Erik Geslin, profesor z nórskej Noroff University College, sa na Drakeovu rovnicu pozerá z inej perspektívy. Zatiaľ čo pôvodná formula rieši pravdepodobnosť existencie civilizácií, jeho práca skúma ich ochotu s nami komunikovať.
„Moja práca sa pýta, či by sa s nami vôbec chceli rozprávať,“ povedal Geslin pre web Space. Podľa neho to, čo nazývame „Veľkým tichom“, nemusí odrážať prázdnotu vesmíru, ale odmietnutie kontaktu zo strany vyspelejších bytostí, ktoré nás môžu vnímať ako rizikového partnera.
Mimozemšťania sa s nami prostoreko nechcú baviť
Tento koncept „planetárnej obozretnosti“ naznačuje, že mimozemšťania môžu chápať riziká interakcie s ľudstvom veľmi jasne. Sme druh, ktorý je stále silne zameraný na seba, hnaný drancovaním zdrojov a náchylný ku konfliktom.
„To, čo si interpretujeme ako ticho, nemusí odrážať strach, ale obozretnosť! Možno dokonca druh etického zdržania sa. V tomto zmysle by sa ich správanie mohlo podobať princípu nezasahovania,“ tvrdí Geslin. Naše správanie k vlastnej planéte je totiž tou najlepšou vizitkou pre vesmírnych pozorovateľov.
Hoci my, pozemšťania, usilovne vysielame signály a do sond Voyager sme vložili priateľské posolstvá, zvonku to nemusí pôsobiť dôveryhodne. Vyspelá spoločnosť by si pravdepodobne vzala dostatok času na to, aby nás najskôr pozorovala.
„Mohli by študovať našu komunikáciu, naše médiá, filmy, simulácie, hry a sociálne siete, ktoré odhaľujú, kto v skutočnosti sme,“ varuje Geslin. Naše digitálne stopy a spôsob, akým zaobchádzame s biosférou, môžu hovoriť oveľa hlasnejšie než oficiálne mierové gestá. Ak je toto všetko pravda, myslíme si, že mimozemšťania na nás už pravdepodobne majú namierených 7 miliónov planétu devastujúcich laserov, ktoré majú zabrániť nášmu šíreniu sa po vesmíre.
Ochota ku kontaktu
Práve táto línia uvažovania viedla Geslina k zavedeniu nového faktora do Drakeovho rámca – faktora ochoty ku kontaktu. „Moja hypotéza je, že odpoveď môže závisieť nielen od technologických možností, ale aj od kognitívnej, etickej a ekologickej zrelosti týchto civilizácií, a tiež od tej našej,“ uvádza výskumník.
Ak na nás pozerajú ako na druh, ktorý je síce kreatívny, ale zároveň ekologicky nestabilný a deštruktívny voči vlastným členom, niet sa čomu diviť, že telefón na druhej strane nikto nedvíha.
Napriek tomu Geslin pripúšťa, že zvedavosť je mocná sila, no zostáva skeptický ohľadom našej súčasnej úrovne. „Civilizácie, ktoré dokážu prežiť dostatočne dlho na to, aby dosiahli medzihviezdne lety, pravdepodobne vyvinuli hlboké vedomie o ekologickej rovnováhe a systémovej krehkosti. Ak je to tak, môžu byť extrémne selektívne v tom, s kým sa rozhodnú nadviazať kontakt,“ uzatvára. Naša cesta k hviezdam teda možno nevedie cez výkonnejšie rádioteleskopy, ale cez naše vlastné dospievanie ako civilizácie.
