Prípad mladej Nemky Anneliese Michel, ktorá zomrela počas exorcizmu, dodnes spôsobuje poriadne mrazenie. Mnohí ľudia, ktorí sa s týmto príbehom stretli, často nevedia, čo sa vlastne Anneliese skutočne stalo. Bola naozaj posadnutá démonmi, alebo išlo o nešťastnú súhru okolností a psychickej poruchy?
Veriaci dnes zvyknú tvrdiť, že Anneliese bola skutočne posadnutá, a rovnaký názor zdieľa aj jej rodina. Lekári a vedci zase zastávajú oveľa skeptickejšie stanoviská. V tomto článku sa pozrieme na niekoľko základných faktov o celom prípade.
Život v striktne veriacej rodine
Anna Elisabeth Michel, priateľmi a rodinou prezývaná Anneliese, sa narodila 21. septembra 1952 v bavorskom meste Leiblfing do striktne katolíckej rodiny. Jej rodičia Josef a Anna Anneliese a jej tri sestry vychovávali vo veľkej prísnosti a veľmi dbali na to, aby sa ich deti riadili katolíckymi doktrínami.
Podľa všetkých dostupných záznamov bola Anneliese veľmi zbožná, dvakrát týždenne chodila na omšu a jej spolužiaci na ňu spomínali ako na utiahnuté a milé dievča.
Keď mala 16 rokov, utrpela prvý vážny epileptický záchvat. Lekári ju vyšetrili a predpísali jej lieky. Anneliese sa tak bez problémov mohla vrátiť do svojho bežného života. Zmaturovala a začala študovať na vysokej škole. Jej psychický stav sa však postupne začal meniť.
Po jednom z viacerých epileptických záchvatov sa totiž sťažovala, že vidí akési „démonické tváre“, ktoré sa nad ňou vznášajú a vysmievajú sa jej. K týmto stavom sa pridala aj silná depresia a Anneliese začala počas modlenia počuť hlasy. Tie jej hovorili, že „je zatratená“ a „zhnije v pekle“.
Dievča bolo prijaté na psychiatrickú kliniku, ale jej stav sa aj napriek snahe lekárov nezlepšil. Spolu s depresiou sa prehlbovala aj frustrácia z toho, že jej nezaberajú lieky. Anneliese začala byť agresívna a jej rodina si všimla, že veľmi nenávistne reaguje na predmety, ktoré odkazovali na kresťanskú vieru (napríklad krucifix).
Stav sa zhoršuje
Keď sa Anneliese spolu s rodičmi zúčastnila tradičnej púte do talianskeho mesta San Damiano, jej podivné správanie si všimli aj ostatní veriaci a kňazi. Anneliese podľa nich nebola schopná prejsť popod krucifix a nedokázala sa naň ani pozrieť.
Agresívne tiež reagovala na svätenú vodu. Práve v tomto momente boli mnohí priatelia Anneliese, ale aj ona sama, presvedčení, že tu hrá rolu démonická posadnutosť.
Kňazi však žiadosť o exorcizmus vtedy odmietli a odporúčali Anneliese, aby sa riadila inštrukciami lekárov. Jej zvláštne a patologické správanie sa ale stále prehlbovalo. Anneliese trpela nespavosťou, celé hodiny kričala a volala Boha, aby jej pomohol. Nechtami si spôsobovala krvácajúce rany, pila vlastný moč a jedla šváby.
Lekári jej nasadili nové antipsychotiká a antidepresíva. Vytúžené zlepšenie ale neprichádzalo. Katolícky kňaz Ernst Alt sa s Anneliese stretol a okamžite mal pocit, že ide o prípad démonickej posadnutosti. Aby ale mohol exorcizmus vykonať, musel získať povolenie od biskupa Josefa Stangla.
Ten s udelením súhlasu váhal, ale napokon exorcistický rituál povolil. Kňazi sa pri ňom opierali o tradičný dokument Rituale Romanum z roku 1614. Stangl však zdôraznil, že Alt a jeho spoločník Arnold Renz majú exorcizmus vykonať v absolútnom utajení.
Exorcizmus
Obaja kňazi prvé exorcistické sedenie s Anneliese vykonali 24. septembra 1975. Tieto exorcizmy vykonávali raz či dvakrát do týždňa až do roku 1976 a nezriedka trvali niekoľko hodín. Zároveň si ich priebeh nahrávali na magnetofón.
Podľa neskorších výpovedí oboch kňazov hovorila Anneliese zvláštnym, hlbokým a cudzím hlasom (čo potvrdili aj nahrávky), miestami mala hovoriť v niekoľkých cudzích jazykoch, ktoré neovládala (latinčina a hebrejčina). Počas exorcizmu kňazom nadávala a vysmievala sa im.
Ernst Alt a Arnold Renz tvrdili, že v Anneliese sa nachádza šesť démonov: Lucifer, Kain, Judáš, Nero, Hitler a Fleischmann (farár, ktorý porušil celibát a údajne sa dopustil aj vraždy). Jej rodičia začali postupne odmietať rady lekárov a sústredili sa výhradne na exorcizmus.
Samotná Anneliese nepochybovala o tom, že je naozaj posadnutá démonmi. Kňazom tiež povedala, že „chce trpieť za ostatných hriešnikov na Zemi a za duše v očistci“, a preto prestala prijímať jedlo a vodu.
Celkovo bolo vykonaných 67 exorcistických rituálov. Anneliese počas nich výrazne zoslabla, a keďže odmietala prijímať potravu, jej stav sa rýchlo horšil. Zomrela 1. júla 1976. Mala len 23 rokov. Pitva odhalila, že bola výrazne podvyživená a dehydrovaná, vážila len 30 kilogramov. Ku koncu života sa nedokázala sama pohybovať a k jej smrti zrejme prispel aj zápal pľúc.
Súdny proces
Obaja exorcisti, ale aj rodičia zosnulej Anneliese boli postavení pred súd a obvinení z neúmyselnej vraždy. Na súde sa púšťali záznamy samotného exorcizmu, vypovedalo však aj mnoho znalcov z oblasti psychiatrie či medicíny.
Lekári pred súdom vyhlásili, že Anneliese v žiadnom prípade nebola posadnutá. Jej domnelá posadnutosť bola výsledkom kombinácie epilepsie, psychických problémov a až fanatickej rodinnej výchovy.
Podľa nich Anneliese trpela závažnými ochoreniami, pravdepodobne schizofréniou, disociatívnou poruchou, paranoidnou psychózou a halucináciami. Rodičia a kňazi teda urobili vlastne to najhoršie možné: len ju v jej blude podporovali a sami uverili v jej posadnutosť. Viacero tvrdení, napríklad to, že Anneliese počas exorcizmu rozprávala latinsky či hebrejsky, sa nepreukázalo.
Kritici navyše poukázali na logické nezmysly. Napríklad, keď na nahrávkach rozpráva údajný démon Fleischmann, hovorí úplne spisovnou nemčinou. Valentin Fleischmann ju ale poznať nemohol, keďže žil v 16. storočí, keď sa na území Nemecka rozprávalo iným dialektom.
Zdôraznili tiež, že na záznamoch aj samotná Anneliese hovorí len nemecky, pritom ale napríklad Nero (jeden z údajných démonov) by mal hovoriť perfektnou latinčinou.
Lekári a odborníci sa zhodli, že vzhľadom na závažnosť stavu pacientky mala byť Anneliese hospitalizovaná a mali jej byť nasadené silnejšie lieky, ako aj umelá výživa. Súd dal týmto svedkom za pravdu a kňazov a rodičov uznal vinnými z neúmyselného zabitia. Odsúdil ich na šesť mesiacov väzenia a tri roky podmienky.
Neskôr bol tento trest upravený s tým, že potrestaní boli len kňazi, a to peňažnou pokutou. Rodičia boli síce uznaní vinnými, ale súd ich odmietol potrestať so slovami, „že si už vytrpeli dosť“. Tieto tresty sa mnohým zdali veľmi mierne a stali sa terčom kritiky.
Názory
Prípad Anneliese Michel sa dostal na predné stránky novín na celom svete a zaoberalo sa ním mnoho odborníkov či náboženských autorít. Samotný Vatikán napokon vydal vyhlásenie, že Anneliese nebola posadnutá a že v jej prípade došlo k omylu v stanovení správnej diagnózy zo strany dotyčných kňazov.
Tí však boli po celý život presvedčení, že konali správne a v prípade Anneliese išlo o skutočnú posadnutosť. Rovnaký názor zastávali aj jej rodičia.
Mnohí odborníci exorcizmus Anneliese označujú ako obzvlášť smutný a tragický prípad, v ktorom hrali výrazné úlohy psychické poruchy, epilepsia a zároveň náboženský fundamentalizmus a náboženská hystéria.
Viacero ľudí dodnes nechápe, ako je možné, že cirkev dokázala v 20. storočí schváliť stredoveké metódy exorcizmu. Je ale pravdou, že prípady vyháňania diabla v Nemecku po tomto prípade výrazne ustali a vtedajší pápež Ján Pavol II. stanovil oveľa prísnejšie pravidlá pre vykonávanie exorcistických praktík.
Hrob Anneliese Michel sa stal pre veriacich pútnickým miestom a niektorí z nich tvrdili, že Anneliese sa im zjavuje v snoch a jej telo sa nerozkladá. To malo podľa nich byť dôkazom, že v jej prípade naozaj hrali rolu nadprirodzené sily. Pri exhumácii sa však zistilo, že telo vykazuje klasické známky rozkladu.
Odraz vo filmoch
Príbeh Anneliese Michel inšpiroval aj filmárov. Scott Derrickson v roku 2005 natočil horor V moci diabla, ktorý z prípadu Anneliese voľne vychádzal. V Nemecku zase v roku 2006 vznikla pozoruhodná dráma Requiem od Hansa-Christiana Schmida, ktorá sa na celý príbeh pozerá realistickejšou optikou.
