V čase najväčšieho vrcholu ochorenia v 50. a 60. rokoch epidémia kuru takmer zdecimovala pôvodných obyvateľov Papuy-Novej Guiney.

Až do tridsiatych rokov 20. storočia takmer nikto netušil, že žijú a existujú pôvodní obyvatelia Papuy-Novej Guiney. V jednom z najmenej preskúmaných regiónov sveta žili podľa ich slov odjakživa nezávisle na okolitom svete a rozvíjali si osobitú kultúru s tradíciami, ktoré nepoznali ani ostatní spoluobyvatelia ostrova. Jednou z týchto tradícií bol rituálny kanibalizmus. A práve táto tradícia viedla k ochoreniu kuru.

Akt lásky a smútku

Austrálski hľadači zlata boli vôbec prvými ľuďmi, ktorí nadviazali kontakt s domorodými obyvateľmi, ktorí žili vo východnej časti Papuy-Novej Guiney. Hľadačov zlata čoskoro nasledovali výskumníci a vojenskí dôstojníci, ktorí skúmali danú oblasť. Trvalo však viac ako 20 rokov, pokiaľ vyšlo najavo tajomstvo, ktoré pôvodní obyvatelia skrývali pred svetom. Kanibalizmus aj s jeho hroznými následkami.

Kanibalizmus mal byť aktom lásky a smútku. Domorodci jedli telá svojich mŕtvych a milovaných. Ale napriek tomuto ich nevinnému presvedčeniu sa na tento rituál pozeral s hrôzou takmer celý svet. V tej dobe si nikto neuvedomoval aj zdravotné následky, ktoré so sebou prináša konzumácia ľudského mäsa.

Epidémia smiechu

Konzumácia mŕtvych ľudí priamo viedla k nekontrolovanému šíreniu ochorenia kuru. Toto ochorenie je tiež známe ako „smrť smiechom“. Aj napriek tomu, že je to smrteľné ochorenie mozgu, pri smrti sa človek usmieva. Choroba totiž spôsobuje, že obete strácajú kontrolu nad svojimi emóciami, končatinami a telesnými funkciami. Mnohé obete trpia nekontrolovateľnými záchvatmi smiechu – a zomierajú do jedného roka od okamihu, keď sa u nich prvýkrát prejavili príznaky choroby.