8. Keď som mala asi sedem, stratila som prsteň, ktorý mi darovala babka. Len pre upresnenie, babka bola stále živá a zdravá, no bývala ďaleko a veľmi mi chýbala. Preto som bola celá nešťastná, priam hysterická, keď som sa pozrela na ruku a zistila, že prsteň tam nie je. Prehľadala som celý dom, no po prsteni nebolo ani stopy… až kým som ho na druhý deň ráno nenašla ležať na nočnom stolíku.
Celá natešená som utekala za rodičmi a poďakovala sa im, že ho našli. Nechápali, o čom to rozprávam. Tak som išla za bratom. Ani on nevedel. Nikto z nich nemal dôvod mi klamať a okrem toho, všetci zaspali skôr ako ja (keďže som do rána plakala kvôli stratenému prsteňu). Doteraz neviem, ako sa ten prsteň ku mne zase dostal, ale odvtedy som ho nespustila z očí.
9. Cesta bola zľadovatená a mne sa nepodarilo zabrzdiť na červenú. Šmýkal som sa pomedzi autá v dvoch rôznych pruhoch… a nejakým zázrakom sa mi ich všetky podarilo obísť. S nikým som sa nezrazil. Na aute ani na mne nebol ani škrabanec, hoci cesta bola prakticky plná. Nerozumiem.
10. Mala som podozrenie, že Zúbková víla v skutočnosti neexistuje a peniaze mi vlastne dávajú moji rodičia. No chcela som mať istotu. Tak som započala experiment. Akurát mi vypadol zub. Bol obed a Zúbková víla predsa chodí v noci. Napriek tomu som vhodila zub do skleneného pohára a nechala ho na parapete, potom sme s rodičmi išli do parku.
Bola som posledná, ktorá odchádzala z domu (naši už sedeli v aute), a prvá, ktorá vošla. Razila som si cestu ako divá, lebo som chcela vedieť, či mám pravdu. Prirútila som sa do izby plne očakávajúc, že zub bude stále v pohári a čo nevidím? Namiesto neho v ňom bola minca. Stále neviem, ako sa im to podarilo – a oni sa tvária, že nevedia, o čom hovorím.
11. Raz som videl niekoho, kto vyzeral úplne presne ako ja. Tvár, vlasy, oblečenie… všetko. Nonšalantne vychádzal z obchodu, do ktorého som išiel akurát vstúpiť, zašiel za roh a zmizol. Bola so mnou mama a aj ona ho videla. Ani jeden z nás si to nevedel vysvetliť.
12. Majiteľ nášho prvého bytu trval na tom, že nebudeme mať žiadnych domácich miláčikov. Moja žena (vtedy ešte priateľka) však našla pred vchodom premrznutú mačičku a nemala to srdce ju tam nechať. Tak sme ju zobrali dnu s tým, že nesmie ísť na koberec ani na nábytok. Ešte ten večer sme začuli zvuk mačacích pazúrov na koberci.
Žena to počula, okamžite pribehla a išla tlesknúť, aby mačku odplašila z koberca. Ale netleskla. Na vlastné oči som videl, ako jej ruky zastali vo vzduchu, keďže mačku vydesil jej prudký pohyb a odbehla. A potom, o sekundu neskôr, sa bytom ozvalo hlasné tlesknutie. Obaja sme ho počuli a obaja sme zamrzli. Manželka obelela a roztraseným hlasom zašepkala: „Ale ja som netleskla.“ Odvtedy ubehlo už 20 rokov, no stále na ten moment spomínam so zimomriavkami po celom tele.
