Slaný hlt z letného príboja vníma väčšina dovolenkárov len ako otravnú nehodu pri skákaní do vĺn. Na sociálnych sieťach sa však pravidelne objavujú „zaručené“ tipy od alternatívnych liečiteľov, ktorí morskú vodu pasujú za liečivý zázrak. Tvrdia, že vďaka vysokému obsahu minerálnych látok ide o dokonalý prírodný iontový nápoj, ktorý reštartuje imunitu a vyplaví z tela toxíny. Biologická realita ľudského tela je však úplne opačná a hazardovanie s takýmto „elixírom“ zaváňa vážnym poškodením zdravia.
Ako informoval web Vyšetrenie, pohľad do chemického laboratória odhaľuje, že oceán je v podstate agresívna soľanka, kde rozpustené soli (najmä chlorid sodný) tvoria až 3,5 % hmotnosti. Hoci v nej kolujú aj prospešné stopové prvky ako horčík či draslík, ich koncentrácia je pre náš organizmus toxická.
Náhodné prehltnutie malého množstva vody pri plávaní zdravého človeka, samozrejme, nezabije. Telo na tento slaný šok zareaguje len okamžitým vysušením slizníc v krku a intenzívnym smädom, ktorý poľahky vyriešite niekoľkými hltmi čistej sladkej vody z fľaše.
Čo ak sa nám slaná voda leje do krku potokom?
Pravidelné popíjanie alebo masívne prehltnutie morskej vody však spúšťa v tele nebezpečnú chemickú reakciu. Naše obličky majú pevne stanovené limity a nedokážu vylúčiť moč s takou vysokou koncentráciou soli, aká sa nachádza v mori.
Aby sa organizmus prebytočného sodíka zbavil, musí paradoxne siahnuť do vlastných zásob a odčerpať vodu z buniek. Nastáva blesková vnútrobunková dehydratácia. Človek sa tak hnaním za „minerálmi“ paradoxne vysušuje, čo okamžite vyvolá prudké kŕče v žalúdku, neutíšiteľný smäd, zvracanie a v krajných prípadoch až kolaps nervovej sústavy.
Morská voda neuškodí len soľou
Okrem chemického rizika je more najmä živou biologickou polievkou plnou vírusov, baktérií a parazitov. Ich koncentrácia dramaticky narastá pri hotelových plážach, prístavoch či po búrkach, kedy sa do vĺn splavujú nečistoty z pobrežia. Miesto mýtického detoxu tak hlt kontaminovanej vody prinesie skôr agresívnu gastroenteritídu.
Skutočný ozdravný elixír preto nehľadaj v pohári, ale v hlbokom nádychu. Zatiaľ čo žalúdok slanou vodou potrápiš, pre dýchacie cesty je morský vzduch hotovým balzamom. Pobrežný aerosól nasýtený vlhkosťou a mikrokvapôčkami soli funguje ako prírodný ionizátor, ktorý čistí pľúca, zvlhčuje sliznice a prináša vedecky overenú úľavu astmatikom aj alergikom.
Deti sú ešte zraniteľnejšie
Extrémne zraniteľnou skupinou sú v tomto smere malé deti, pre ktoré môže byť pobyt v divokých vlnách reálnym rizikom. Počas vodných hier totiž dokážu nevedomky prehltnúť objem vody, ktorý je vzhľadom na ich nízku telesnú váhu priam kritický.
Detský organizmus navyše nemá dostatočne vyvinutú reguláciu minerálov a s akútnym nedostatkom tekutín bojuje oveľa ťažšie než dospelý. Ak u dieťaťa po celom dni na slnku spozoruješ apatiu, pretrvávajúce hnačky alebo neutíchajúcu nevoľnosť, namiesto domácej liečby okamžite vyhľadaj lekársku pohotovosť.
Prečo je vôbec oceán slaný?
Celkový objem soli v oceánoch je priam neuveriteľný – vedci odhadujú, že v nich koluje približne 50 biliárd ton rozpustených solí, čo predstavuje priemerne 7 polievkových lyžíc na liter vody. Táto soľ tu však nebola odjakživa. Ako informoval web Discovermagazine, do oceánov sa splavovala milióny rokov, zrnko po zrnku, z pevniny, hôr a nížin v dôsledku erózie. Mrznutie a topenie neustále narúšajú skaly, čím sa uvoľňujú minerály vrátane solí, ktoré rieky následne unášajú smerom k moru.
Z chemického hľadiska pojem soľ nezahrňuje len kuchynský chlorid sodný, ale akúkoľvek zlúčeninu s kladne a záporne nabitými iónmi, ako sú horčík, sírany či draslík. Kvôli týmto iónom podliehajú minerály v horninách chemickému zvetrávaniu.
Keďže voda je vďaka polarite svojich molekúl dokonalým rozpúšťadlom, dažde a rieky ióny solí prietekom cez krajinu doslova obklopia a rozpustia. K tomuto procesu dochádza všade tam, kde sa voda dotýka skál – od povrchových tokov až po podmorské sopky.
Čo sa stalo s ľuďmi, ktorí vypili veľa morskej vody?
Slávnym príkladom extrémneho pitia morskej vody je experiment francúzskeho lekára Alaina Bombarda, ktorý v roku 1952 preplával Atlantik na gumenom člne bez zásob. Chcel dokázať, že stroskotanci umierajú najmä na paniku, a tak počas 65 dní pil iba šťavu z rýb a malé, prísne kontrolované množstvá morskej vody. Hoci prežil, jeho riskantný pokus posunul ľudské telo na samotnú hranicu biologických možností.
Na konci plavby bol Bombard v stave úplného fyzického zrútenia. Kvôli drastickej dehydratácii a presoleniu organizmu schudol vyše 20 kíl. Okrem toho trpel anémiou, vypadali mu nechty na nohách a jeho obličky takmer zlyhali. Okamžite po vylodení skončil v nemocnici. Lekári jeho kúsok odsúdili ako čistý hazard, no Bombardov príbeh dodnes slúži ako pripomienka toho, akú ničivú daň si pitie oceánu na ľudskom tele vyberá.
