Určite si sa už ocitol v neskutočne zdĺhavo pôsobiacej chvíľke, keď si nemohol zaspať. Dnes je už bežné, že niekto nedokáže zaspať celú noc. Či už kvôli tomu, že je nervózny z blížiaceho sa pohovoru, alebo iných a mnohotvárnych faktorov. Obvykle však stačí iba jedna prebdená noc na to, aby človeka na druhý deň zložilo pri prvom kontakte s duchnou.
Ľudstvo je však šialené a skúša všetko, čo mu jeho telo dovolí. V tomto článku sa pozrieme na päť zaujímavých ľudí, ktorí sa pokúsili prekonať hranicu nespavosti a vydržali byť pri zmysloch viac než týždeň. Aké následky to však v človeku zanechá? Nastúpia halucinácie? Nepoškodí sa im mozog? Guinnessova kniha rekordov už dokonca prestala uznávať rekordy v tejto oblasti, pretože každý ďalší pokus môže skončiť veľmi tragicky.
Krátka história nedostatku spánku
Už prastaré civilizácie používali nedostatok spánku na to, aby zo zajatcov vymáhali informácie alebo ich priamočiaro oslabovali. Vynútená nespavosť sa však používala hlavne ako nástroj na mučenie. Ľudia so spánkom experimentovali už dávno-pradávno, no najvýraznejšie stopy v histórii spánku zanechal asi samotný Leonardo da Vinci, ktorý testoval polyfázový spánok. Namiesto poriadneho a niekoľkohodinového spánku si užíval iba krátke „šlofíky“.
Potom sa na scéne objavilo 20. storočie, ktoré začalo odhaľovať úskalia nespavosti. V 20. až 30. rokoch sa zistilo, že redukovaný spánok vedie k oslabeným kognitívnym funkciám, náladovosti a pomýlenej koordinácii. V 50. rokoch sa zas prišlo na to, že extrémne prípady nespavosti môžu viesť k halucináciám. Moderná doba potom nedostatok spánku prepojila s Alzheimerom, chorobami srdca a oslabeným imunitným systémom.
Popritom sa robili experimenty na zvieratách, ako napríklad potkanoch. Tie umreli iba pár týždňov po tom, ako nemali dostatok spánku. Povery a mýty taktiež hovoria o legendárnom ruskom spánkovom experimente, v ktorom sovietski vedátori testovali možnosti ľudského tela. Nútili ľudí, aby nespali 15 dní, čo spôsobovalo psychózy a masochistické potreby. Ruský experiment sa však nikdy oficiálne nepotvrdil ako skutočný.
Taktiež sa odhalilo, že existuje FFI, alebo Fatal Familial Insomnia, čo v podstate predstavuje ojedinelú genetickú poruchu, kvôli ktorej ľudia postupným starnutím strácajú schopnosť spánku, čo zas vedie k eventuálnej smrti. Existujú však ľudia, ktorí dokázali byť pri vedomí aj viac než týždeň, niekedy aj dva.
Peter Tripp (1959) – 8 dní, 9 hodín (201 hodín)
Peter Tripp bol jednou z popredných tvárí amerického rádia v 50. rokoch minulého storočia. Jeho kariéra dosiahla vrcholný bod v roku 1959, keď sa pustil do 201 hodín trvajúceho „weakothonu“. Išlo o veľmi riskantný husársky kúsok, ktorý Trippa umiestnil do presklenej miestnosti na Times Square uprostred New Yorku. Ľudia ho mohli sledovať, ako pracuje pri mikrofóne a prihovára sa poslucháčom svojho rádia.
Prvé dni prebiehalo všetko v poriadku, no postupne začal Tripp halucinovať. Celý čas bol pod dohľadom lekárov, ktorí mu okamžite dali lieky na to, aby sa udržal pri vedomí. Tento krok sa teraz zdá byť viac než chybným. Tripp si kvôli neskutočne dlhému času bez spánku vybudoval niekoľko psychóz a jeho osobnosť utrpela niekoľko rán.
Jeho kariéra začala po tomto výkone drasticky upadať. Začal brať úplatky a myslel si, že ho niekto prenasleduje. Pár rokov po jeho rekord prelamujúcej nespavosti sa proti jeho úspechu postavil istý mladý chlapec, ktorý roztrieštil aj túto časť Trippovej legendy.
Tom Rounds (1959) – 10 dní, 20 hodín (260 hodín)
Tom Rounds je ďalší z ikonických pionierov nespavosti, ktorý sa pokúsil poraziť Trippa. Treba poznamenať, že Tripp sa stal akýmsi guru v nespavosti a každý ho chcel predbehnúť. Jedným z tých mužov bol Tom Rounds, ktorý urobil prakticky to isté ako Tripp. Rounds však nebol moderátorom rádia, ale DJ, ak také niečo vôbec v tých časoch existovalo.
Rounds prekonal Trippov rekord a následne sa zo spánkového deficitu aj dostal. Pokračoval vo svojej kariére a nevybudoval si žiadnu dlhšie trvajúcu psychózu. Počas experimentu však prežíval halucinácie, úpadok kognitívnych funkcií a paranoju.
Randy Gardner (1963) – 11 dní (264 hodín)
A tu na scénu prichádza legendárny Randy Gardner, ktorý prekonal Roundsov rekord iba o pár hodín, no aj tak išlo o neskutočnú senzáciu. Gardner bol totižto iba 17-ročný junák. Mladý Kalifornčan bol v tom čase pokladaný za svetový unikát. Gardnerov rekord sa potom naprieč rokmi prelomil ešte niekoľkokrát až do roku 1997, keď Guinnessova kniha rekordov prestala prijímať rekordy nespavosti.
Gardnerov rekord bol pod dohľadom Stanfordského spánkového vedca Dr. Williama C. Dementa. Zároveň ho pozorovali aj jeho spolužiaci a niekoľko asistentov samotného doktora. Dalo by sa povedať, že Gardner mal najlepšiu výbavu na pokorenie rekordu a zároveň svojím experimentom položil ďalšie základy štúdia spánku.
Počas samotného experimentu prežil nejednu krutú chvíľu. Halucinoval a blúznil, a keď ho v jeden moment poprosili o to, aby napočítal do sto, tak zastavil pri 65, pretože už nevládal premýšľať a hovoriť. Z experimentu sa mu podarilo zotaviť v priebehu niekoľkých dní naplnených výdatným spánkom.
Maureen Weston (1977) – 18 dní, 17 hodín (449 hodín)
A skúsila to aj žena, áno. Maureen Weston v roku 1977 pokorila svetový rekord v nespaní vďaka bizarnej súťaži. Na jej výkon sa veľakrát zabúda, pretože jej rekord nebol spájaný so žiadnou vedeckou kapacitou a ani výstredným osobným motívom. Maureen sa jednoducho prihlásila do anglickej súťaže v hojdaní sa v hojdacom kresle a nejak sa podarilo, že sa na ňom hojdala 18 dní a 17 hodín.
Vlastnými slovami opísala svoj zážitok ako extrémne vyčerpávajúci, no bez halucinácií a úpadku kognitívnych funkcií. Trápil ju však rozmazaný zrak a domotaná reč. Nevedela sa správne vyjadrovať. Kvôli spomenutému hojdaciemu kreslu ju často vynechávajú zo serióznych diskusií o spánku, no naša redakcia si ju obľúbila práve kvôli nemu. Maureen, si bohyňa.
Neporazený, no rúškom tajomstva zahalený kráľ v ríši nespavosti: Robert McDonald (1986) – 18 dní a 21 hodín (453 hodín a 40 minút)
O Robertovi McDonaldovi a jeho nespavom výkone neexistuje veľa záznamov. Podľa rôznych zdrojov však ide o držiteľa posledného a najväčšieho rekordu v nespavosti na svete. Viac informácií o ňom neexistuje, a mnohí sa domnievajú, že Robert McDonald nikdy neexistoval. Ide o akúsi mýtickú legendu vo svete nespavosti. Stačí si predstaviť, že by si nespal skoro 20 dní nonstop, možno sa z neho stal duch, ktovie?
