História nášho sveta skrýva mnoho temných kapitol. Svetové vojny, teroristické útoky, Indiáni a ich vyhostenie z ich území a v neposlednom rade obchodovanie s ľudskými životmi v podobe afroamerických otrokov. Táto časť našej histórie trvala niekoľko storočí a mnohé krajiny na nej založili svoju ekonomiku.
Tisícky obyvateľov afrického kontinentu sem boli dovážané a používané na rôzne účely. Stávali sa vlastníctvom ich bielych pánov a ich život sa často končil veľmi rýchlo. Sem-tam sa ale medzi nimi objavil niekto, kto sa túto do spoločnosti vrastenú neľudskosť pokúsil prekročiť a zlomiť.
Niekto, kto si za svoj život prešiel mnohými takými pochmúrnymi, no aj inšpiratívnymi udalosťami, že sa z neho stala miestna legenda pretrvávajúca dodnes. Reč je o legendárnom otrokovi s menom Roque José Florêncio, alebo ako znela jeho prezývka – Pata Seca.
Svetové otroctvo
Obchod s afroamerickými otrokmi začal v pätnástom storočí a pokračoval v miniatúrnej mierke až do začiatkov devätnásteho storočia. Jeden z prvých záznamov týchto obchodov sa datuje na rok 1526, keď portugalská loď doplávala do Brazílie a vyložila tam svoj tovar – čiernych otrokov. Portugalci ale s týmto obchodom začali ešte skôr, pravdepodobne už v roku 1440.
Aktívny obchod a dovážanie otrokov z Afriky trval až do roku 1807, keď sa britský parlament rozhodol podpísať dekrét o zrušení obchodu s otrokmi na území Britského impéria. Toto znamenalo veľký zvrat, keďže Britské impérium predstavovalo jedného z najväčších kupcov i dodávateľov otrokov toho času. Akýkoľvek dovoz otrokov z Afriky bol ilegálny.
Rok po tom sa k nim pridali aj Američania. Tí kvôli tlaku zo strany Britov taktiež prijali dekrét o zakázaní obchodu s otrokmi, avšak vnútorný obchod s nimi fungoval naďalej až do roku 1885. To znamenalo, že americkí „kupci“ už nemohli dovážať otrokov z Afriky, avšak mohli si s nimi robiť, čokoľvek chceli, ak boli na území Ameriky.
V roku 1833 sa Briti dokonca podpísali pod zákon o zrušení otroctva. Všetci otroci na ich území boli zrazu slobodní. Amerika ale takýto zákon ešte nepodpísala a jej posledným štátom, ktorý tak urobil, bola Brazília v roku 1888. Zneužívanie otrokov tu dovtedy naďalej pokračovalo vo veľkom. Približne 40 % Afroameričanov dovezených do „nového sveta“ bolo transportovaných rovno do Brazílie. Zvyšných 48 % išlo do Karibiku a zvyšok do USA.
Roque José Florêncio je dovezený do Brazílie
Zrušenie dovozu otrokov znamenalo, že sa otrokári museli odvrátiť od ľudskosti ešte viac a začať svojich sluhov množiť. Brazília bola od otroctva taká závislá, že ak by ich počet začal rapídne klesať, jej ekonomika by sa rozpadla. Afroamerickí sluhovia boli teda nútení do neustáleho rozmnožovania. Ak nejaká otrokyňa nebola schopná porodiť dostatok detí, mohlo ju to stáť život.
Tento princíp fungoval na báze veľkej továrne na otrokov. Otroci narodení v Brazílii boli od útleho veku zaradení do pracovnej sily slúžiacej na plantážach bielych boháčov. Mnoho otrokárov svojich sluhov množilo náhodne, iní si zas vyberali tých najlepších, aby slúžili čisto ako „rozmnožovací otroci“.
Jedným z týchto „množiacich“ otrokov bol Roque José Florêncio. Narodil sa v roku 1828 a počas svojho života splodil približne 250 detí. Jeho „majitelia“ sa o neho starali tak, aby si svoju krásu a vitalitu neustále udržiaval a aby bol vždy schopný splodiť otroka fyziologicky podobného jemu. Je hrôzostrašné pomyslieť si, že takto to na svete otvorene fungovalo až do devätnásteho storočia.
Pata Seca a dvestopäťdesiat detí
Roque José Florêncio dostal prezývku Pata Seca, čo znamená suchá päta. Rôzne zdroje hovoria rôzne príbehy, avšak najznámejší je, že svoju prezývku dostal kvôli chorobe, ktorá deformovala jeho nohu a zmenšila jej veľkosť, čo zapríčinilo to, že stále vyzerala vyschnuto. Pata Seca bol kúpený plantážnikom z mesta Sio Carlos v štáte Sao Paulo. Tu sa z neho stal takzvaný „escravo reproduktor“ alebo „rozmnožovací otrok“.
Uniesli ho už v útlom veku a väčšinu svojho detstva prežil ako otrok. O jeho pôvode a rodinných príslušníkoch sa veľa nevie. Spočiatku pracoval ako obyčajný pracovník na kávovej plantáži, avšak jeho vlastnosti ako charizma a fyzická nadradenosť z neho spravili popredného adepta na „rozmnožovacieho otroka“. Okrem toho bol ale aj inteligentný, nábožensky založený a veľmi chrabrý.
Jeho nadchádzajúcemu „povolaniu“ napomáhalo to, že sa medzi plantážnikov dostala povera, že mohutnejší otrok dokáže splodiť dvakrát toľko detí. Tak sa začala jeho cesta boja o život cez prácu „rozmnožovacieho otroka“. Ak by nesplodil dostatok potomstva, podobne ako pri zvyšku takýchto otrokov, jeho život by bol v ohrození.
Deti týchto otrokov boli od svojich rodičov zobrané a vyučené za sluhov starajúcich sa o domáce práce v domove ich pánov. Otrokári ich takto mali neustále pod dohľadom a mohli ich trénovať na prácu horšieho a traumatickejšieho kalibru, pred ktorou väčšinou neunikli.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
