Revolúcie a Quilombos
Neoddeliteľná súčasť plantáže a nezameniteľný otrok. Takéto tituly si Pata Seca začal získavať od svojich vlastníkov, ktorí sa o neho s hrdosťou starali. Neustále prechádzal rôznymi zdravotnými testami a jedol jedlá lepšie než všetci otroci v jeho okolí. Na druhej strane sa ale o svojich potomkov staral a učil ich, ako sa o seba postarať, ako čítať, ako sa biť. Mnohé z týchto detí sa eventuálne stali lídrami revolúcií bojujúcich za slobodu otrokov.
Lokálne legendy hovoria, že Pata Seca taktiež bojoval za slobodu otrokov. Otroctvo sa akoby samo začalo podkopávať, keď sa Brazília stala v dvadsiatych rokoch osemnásteho storočia obeťou ekonomickej a hospodárskej krízy. To malo za následok to, že cena akéhokoľvek jedla astronomicky stúpla a otroci nemali čo poriadne jesť. Ich životné podmienky boli v kritickom stave, čo zas zapríčinilo nárast ďalších protestov a revolúcií.
Takto začal počet slobodných otrokov, teraz už afroamerických obyvateľov Brazílie, rásť. Postupne vznikali komunity slobodných černochov zvaných „Quilombos“, ktoré plánovali ďalšie a ďalšie revolty. „Quilombos“ sa nachádzali v menej prístupných častiach krajiny.
Najväčšou komunitou „Quilombos“ bola Palmares, ktorá v istom bode dosiahla populáciu dvadsaťtisíc obyvateľov. Väčšinu týchto obyvateľov tvorili bývalí otroci, prežívajúci vďaka schopnostiam, ktoré ich naučili na plantážach.
Pata Seca, svetové vojny a jeho rodina
Roque José Florêncio, ktorý sa naprieč týmito udalosťami taktiež stal slobodným mužom, pomáhal jednej z týchto komunít. Transportoval poštu, staral sa o kone a viedol niekoľko revolúcií. Jedného dňa, keď pracoval ako kuriér a ocitol sa v neďalekom meste, stretol mladú ženu s menom Maria Gertrudes. Chvíľu sa spoznávali a ako bolo vtedy zvykom, čo najskôr sa zobrali.
Po živote strávenom pod dohľadom plantážnikov a splodení vyše dvestopäťdesiatich detí Pata Seca konečne našiel pokoj vo vlastnej rodine. S Mariou sa im narodilo deväť detí a ich manželstvo bolo podľa rôznych zdrojov bezproblémové.
Pata Seca žil ešte dlho a bol svedkom mnohých historických udalostí. Prežil zakázanie otroctva, ale aj nekonečné pády brazílskych prezidentov a diktátorov, zároveň aj prvú a aj druhú svetovú vojnu a mnoho spoločenských zmien. Dokonca bol aj pri postavení veľkolepej sochy Krista Spasiteľa v meste Rio de Janeiro. Pata Seca bol do konca svojho života milovaný všetkými. Často vraj hostil náboženské slávnosti v mene svätého Jána.
Zomrel vo februári roku 1958 vo veku neskutočných 130 rokov, čo potvrdzuje oficiálny úmrtný list. Tri mesiace po jeho úmrtí sa mal v jeho meste odohrať pochod oslavujúci jeho dlhovekosť.
Pata Seca a legendy
Ako duch sa Pata Seca stal symbolom strachu a odplaty. Hovorilo sa, že v noci blúdil po poliach a cestách, hľadal stratenú nohu alebo sa chcel pomstiť tým, ktorí mu krivdili. Verilo sa, že jeho dlhá suchá noha vydáva pri chôdzi charakteristický zvuk, ktorý vyvoláva hrôzu v srdciach tých, ktorí ho počuli.
Ľudia tvrdili, že stretnutie s duchom Pata Secu bolo znamením nešťastia alebo smrti. Často bol zobrazovaný ako postava spravodlivosti pre utláčaných, trestajúcich krutých pánov alebo tých, ktorí zle zaobchádzali s chudobnými a zotročenými. Jeho strašidelná prítomnosť slúžila ako pripomienka brutálnej minulosti otroctva v Brazílii a utrpenia, ktoré mnohí prežívali.
Príbeh Roqueho José Florênciu sa časom rozrástol a stal sa predmetom miestnych legiend, najmä v regióne São Luiz do Paraitinga v São Paule. Bol známy svojou výnimočnou silou a vytrvalosťou napriek svojmu postihnutiu.
Jeho príbeh sa prelínal s folklórom tejto oblasti, kde bol niekedy zobrazovaný ako nadživotná postava, v ktorej sa spájala história s mýtom. Pomenovali po ňom ulicu a jeho potomkovia sa naďalej stretávajú. Jeho život zotročeného človeka a jeho fyzická kondícia z neho urobili symbol odolnosti a utrpenia a prezývka Pata Seca sa stala spôsobom, ako si tento príbeh navždy zapamätať.
