Vesmír a vnútro našej planéty sa prepájajú neviditeľnými silami, ktoré vedci len začínajú dešifrovať. Tradične sme slnečné erupcie vnímali ako hrozbu pre satelity či zdroj fascinujúcej polárnej žiary. Najnovšia vedecká hypotéza naznačuje niečo oveľa znepokojivejšie. Web Livescience informoval, že podľa odvážneho modelu by energetické búrky na povrchu našej hviezdy mohli mať prsty aj v najničivejších katastrofách na Zemi – v zemetraseniach.
Základom tejto teórie je interakcia medzi slnečným vetrom a zemskou ionosférou. Keď erupcia zasiahne našu atmosféru, spôsobí masívny presun nabitých častíc v ionosfére, vrstve bohatej na elektricky aktívny plyn. Vedci tvrdia, že tento zásah zhora môže vyvolať reťazovú reakciu, ktorá prostredníctvom elektrických síl prenikne až hlboko do zemskej kôry a ovplyvní stabilitu tektonických zlomov.
Zem sa v tomto modeli nespráva len ako mechanický stroj poháňaný pohybom litosferických dosiek, ale ako gigantický elektrický obvod. V hĺbke zemskej kôry, kde sa nachádzajú pukliny vystavené extrémnemu tlaku, sa totiž vyskytuje takzvaná superkritická tekutina. Tá je plná iónov a spôsobuje, že sa tieto zlomy správajú ako obrovské kondenzátory schopné akumulovať obrovské množstvo elektrickej energie.
Zem ako gigantická batéria
Autori štúdie prirovnávajú systém medzi zemským povrchom a ionosférou, vzdialenou približne 402 kilometrov, k dvom pólom gigantickej batérie. Keď slnečná búrka stlačí elektróny v atmosfére smerom nadol, vytvorí sa záporne nabitá vrstva, ktorá zvýši elektrostatickú silu pôsobiacu na náboje v kôre. Tieto zmeny tlaku sa podľa modelu javia ako dostatočne silné na to, aby sa vyrovnali vplyvu gravitácie či slapových síl.
Práve tento dodatočný „elektrostatický impulz“ môže byť povestnou poslednou kvapkou pre už aj tak nestabilný tektonický zlom. Ak je systém napätý na prasknutie, relatívne malá zmena tlaku vyvolaná zmenou elektrického poľa môže spustiť posun dosiek a následné zemetrasenie. Slnečná aktivita by tak fungovala ako nebeský spúšťač geologických katastrof.
Kontroverzná teória a zemetrasenie
Teória si našla svojich zástancov aj vďaka tragickým udalostiam na japonskom polostrove Noto v roku 2024. Zemetrasenie sa tam odohralo práve v čase mimoriadne silnej slnečnej aktivity, čo vedci využili ako podporný argument pre svoj model. Kritici však zostávajú skeptickí.
Americký geologický prieskum USGS však upozorňuje na jednu vec. Štatisticky zemetrasenia podľa USGS nekopírujú jedenásťročný slnečný cyklus a podobné časové zhody sa dajú pokladať len za náhodu.
Geofyzikálna komunita navyše upozorňuje na prísne zjednodušenia, ktoré autori v modeli použili. Viktor Novikov z Ruskej akadémie vied pripomína, že horninové vrstvy majú vysoký elektrický odpor, ktorý by pravdepodobne akékoľvek vonkajšie elektrické pole utlmil skôr, než by dokázalo pohnúť masívnymi tektonickými blokmi.
Podľa neho sa súčasné pozorovacie výsledky dostávajú do rozporu s navrhovanou myšlienkou. „Pozorovacie výsledky nepodporujú navrhovanú myšlienku,“ uviedol Novikov. Hoci prepojenie kozmického počasia s pohybmi zemskej kôry zostáva nateraz na okraji hlavného prúdu vedy, táto štúdia otvorila nové dvere k testovaniu. Či sa naše Slnko skutočne dokáže postarať o rozkývanie stability zemských útrob, ukážu až budúce merania elektrických polí a hlbšia analýza dát.






















