Stála som a rozmýšľala, či by synovi nebolo lepšie bezo mňa. Nina nám opísala hrôzy popôrodnej depresie

Nina je 35-ročná žena, ktorá sa na prvý pohľad javí ako každá iná matka. Má milý úsmev, teplý pohľad a pôsobí vyrovnane. No za touto fasádou sa skrýva príbeh boja, odvahy a pomalého zotavovania. Pred šiestimi rokmi, po narodení jej syna Samuela, sa zrútil jej svet. Popôrodná depresia ju zasiahla s obrovskou silou – a takmer ju stála všetko. Dnes o tom hovorí otvorene, aby dodala silu aj iným ženám.

Ako si spomínaš na obdobie po narodení tvojho syna?

Keď sa Samuel narodil, všetci očakávali, že budem šťastná. A ja sama som si to od seba vyžadovala. Namiesto lásky som cítila paniku. Namiesto radosti – prázdnotu. Všetci mi gratulovali, že mám „najkrajšie obdobie života“, ale ja som len chcela utiecť. Bola som vyčerpaná, paralyzovaná a prestala som cítiť samú seba.

Pamätám si, ako som jedného rána ležala v posteli a počula Samuela plakať. Nemohla som sa pohnúť. Nie preto, že by som nechcela. Ale preto, že moje telo ma odmietalo poslúchať. Mala som pocit, že sa dusím. Ako keby som bola pod vodou a okolo mňa bola len tma. Bolo to strašidelné. A bolo mi to všetko ľúto – hlavne kvôli nemu.

Kedy si si uvedomila, že to, čo prežívaš, nie je len únava?

Prvé dni som to zvaľovala na hormóny, na pôrod, na nevyspatosť. Ale po pár týždňoch som sa prestala spoznávať. Zrazu som si neuvedomila, čo som jedla. Nepamätala som si, či som sa osprchovala. Mala som výpadky. Jediné, čo ma držalo pri živote, bolo vedomie, že musím Samuela nadojčiť.

Začala som mať tmavé myšlienky. Boli momenty, keď som si hovorila, že môj syn by možno mal lepší život bez matky, ktorá nezvláda ani základné veci. Prepadol ma strašný pocit hanby a viny. A ten ma zožieral deň za dňom.

Rodina ma pozorovala a videli, že niečo nie je v poriadku. Môj muž sa ma pýtal, prečo už nehovorím. Ale ja som už nemala slov. Len prázdno.