8. Pracujem na výletných lodiach. Raz sme mali akciu s názvom „polnočný čokoládový bufet“ – všetko bolo čokoládové a cestujúci si mohli naložiť, koľko len chceli. Tak sa to písalo v letáku. Nikto však nečakal, že jeden z nich príde s vozíkom. Naložil ho doplna, potom na kraje umiestnil poháre otočené hore dnom a na ne zase tácku.
Takto si vytvoril tri extra poschodia a všetky sa doslova prehýbali pod váhou čokoládových dobrôt. Tlačil ich do seba, akoby mal bezodný žalúdok. Skončila mi zmena, tak som išiel na izbu a vrátil sa až o hodinu. A kde bol on? V rade na ďalšiu dupľu.
9. Takéto bufety navštevujem pravidelne a videl som už všeličo. Mojím favoritom je však 70-ročný pán, ktorý si prišiel namočiť svoje vyprážané kuracie nugetky do čokoládovej fontány. Kútikom oka zachytil môj znechutený pohľad, tak sa ma spýtal: „Nesúďte, dokiaľ ste to nevyskúšali.“ Musím povedať, že už sú to roky a stále som to nevyskúšal.
10. Niekoľko rokov dozadu sme s otcom stáli v rade na all you can eat bufet na výletnej lodi. Pred nami bol zhruba 90-ročný deduško, ktorý pri naberaní ryže ujedal rovno zo spoločnej lyžice. Okamžite k nemu pribehla jeho dcéra so slovami: „Kristepane, oci! Toto tu robiť nemôžeš!“ Zalarmovala čašníčku, vysvetlila jej, čo sa stalo, a požiadala ju, aby priniesla novú lyžicu.
Bohužiaľ, čašníčka očividne nehovorila tým istým jazykom. Stála tam ako obarená aj s inkriminovanou lyžicou v ruke a nechápala, čo sa deje. Keď dcéra aj s deduškom odišli ku stolu, pokrčila plecami a strčila lyžicu naspäť do ryže. Všetci v rade sme si hromadne povzdychli a odvtedy som do žiadneho takéhoto bufetu ani nepáchla.
11. Na strednej som brigádoval v bufete. Mali sme pravidelného zákazníka, ktorý k nám chodil zhruba dvakrát týždenne. Vždy trpezlivo čakal, kým doložíme čerstvé vyprážané kuracie kúsky, aby si ich mohol naložiť úplne všetky. Potom ich objedol až do kosti a prišiel zas. Celé si to zopakoval minimálne trikrát. Keď bolo málo zákazníkov, tak som mu to počítal – jeho rekord bol 52.
12. Za mňa boli najsmutnejšie slečny s bulímiou. A že ich k nám nechodilo málo. Vykradli sa na toalety aj s taniermi plnými jedla, všetko to do seba natlačili a následne vyvrátili. Zistili sme to podľa toho, že sme v košoch na použité hygienické potreby nachádzali taniere. Šéf tie koše volal „mačky vo vreci“, lebo nikdy nevedel, čo z nich vytiahne.
13. V tichosti som čakala, kým zamestnanec doplní rezance s krevetami. Tie som mala najradšej. Päť minút som tam stála ako chmuľo, len aby sa v poslednej chvíli predo mňa predbehla akási morbídne obézna ženská a odrastenými gélovými nechtami z nich povyberala všetky krevety. Išlo ma rozdrapiť.
